Na konferencii som počul príbeh z úst jednej sestry:
Cestovala som vlakom pod Tatrami, keď sa otvorili dvere. „Tí ale vyzerajú!“ – vzdychli si mnohí, keď uvideli niekoľkých mládencov s „kohútimi hrebeňmi“ na hlavách.

 

Sadli si neďaleko našej sestry a začali sa rozprávať: „Hľa, slovenské veľhory, ako ľudia ničia!“ – a o podobných veciach. Po chvíli vkĺzla do rozhovoru aj ona. Zistila, že majú v sebe viac zranení a bolesti kvôli nezáujmu rodičov, ako zla. Na otázku viery odpovedali len úsečne: „Do kostola nechodíme.“
Už len pár minút ju delilo od cieľovej stanice, tak jednému z nich dala ruku na hlavu so slovami: „Nech ťa Pán Boh žehná!“
Druhý chytil voľnú ruku a položil si ju na temeno so slovami: „Aj mňa požehnajte!“

Už niekoľký deň ma bolela hlava. Ukrutne. V tej bolesti som chodila do práce a robila všetko ostatné, ako v iné dni. Hlava ma bolela až tak, že som si myslela, že odídem k Pánovi Ježišovi.

Spomínala som si na všetko možné, či som hádam nezabudla niečo vyznať, ak by Pán Ježiš uznal za dobré zobrať si ma odtiaľto k Sebe.

Navyše bolo treba  vo veľkom letnom teple odviezť autom deti.  Auto bez klimatizácie,  za horúceho letného dňa dobre vyhriate na slnečnom parkovisku bolo pre mňa  s mojou bolesťou strachom, hororom, ktorý som si za horúcim volantom dobre "užila."

Tá spolusestra má odžitých  71 rokov a za sebou ťažký život. Snáď o to ťažší, že všetky životné trápenia prešla bez schúlenia sa do Božej náruče.

Všetci jej príbuzní zomreli pred viac ako desiatimi rokmi, niektorí tragicky.

Kvôli silnej reume a veľkým bolestiach je už na vozíku. Sama sa o seba už postarať nevládze, jtak e už rok je v domove  dôchodcov. Medzi jej silné stránky patrí myseľ, ktorá funguje napriek mnohým ostatným zlyhaniam. Už pri druhej našej návšteve prijala Pána Ježiša, odovzdala mu svoj život, avšak zjavná zmena neprichádzala. Od malička chodila do kostola a nerozumela.