Anonymní nerváci

Akoby naschvál sa predo mňa v preplnenej premávke
dostal traktor, potom mi  doslova vletel na cestu  chodec a z vedľajšej cesty si šofér urobil hlavnú tiež na môj úkor.

Križovatku, ktorú prechádzam na jednu čakaciu dobu, som prechádzala dnes až na tretiu zelenú. Akoby naschvál som práve v tento hrozný deň mala aj v práci veľmi zodpovednú robotu,  do toho ešte jeden zdravotný problém a  dve návštevy.

 

Večer opäť akoby naschvál som mala niekoľko telefonátov, v jednom z nich chcela jedna moja kamarátka vyriešiť s mojou pomocou jeden svoj účtovný problém a hoci som jej na začiatku rozhovoru povedala, že mám silnú migrénu,  zanietene pokračovala vo svojich otázkach….

 

Vlastne všetko sa dialo akoby naschvál. Aspoň ja som to takto vnímala.Poznáte takéto dni? Oni niekedy sú a niekedy aj budú. Z milosti Božej ich zvládavame s Pánom Ježišom čoraz lepšie, nie?

Ja osobne som ich zvládavala lepšie len bez ukrutnej bolesti hlavy, ako som si to v tomto náročnom dni uvedomila. Tá bolesť hlavy bola pridaná ako niečo
nového a už dosť neznesiteľného. K bolesti sa pridal narastajúci vnútorný nepokoj až hnev:

"Pane Ježišu, prosím Ťa,  mohol by si mi dať ten Tvoj pokoj?"

Táto otázka nie je zlá a vyslovená s láskou je dokonca modlitbou. No v tomto prípade ju celkom zohyzdil môj tón reči. Bol podráždený. Bol zlý.

Nakoniec som pred spaním na chvíľu zmizla do jednej izby v byte, kde mal môj syn na stole položenú knižočku Chlieb náš každodenný. Nečítavam toto
čítanie, no teraz som po nej siahla. Zvedavá som hľadala ten pravý dátum.

Takže,  Pane Ježišu, dnes, 1. augusta, no čo sa tam asi na dnes píše? Či mi chceš dnes povedať? Čím ma potešíš?

Viete, aký bol text, viete, o čom sa tam písalo? V ten deň malo zamyslenie sa nad Božím Slovom názov "Anonymní nerváci!!!"

A bol tam opísaný príbeh, ako jeden človek stratil na vysokej škole jednu svoju veľkú prácu, ktorú mal na druhý deň odovzdať a on v zúfalstve paniky
vykríkol: "To Ti teda ďakujem, Bože. Vďaka, že život s Tebou je taký zábavný!"

Hanbila som sa veru veľmi, veľmi, že aj v nebi už vedia o mne, že sa raz nechcem dať naučiť radosti aj v utrpení, ktorej ma Pán Ježiš chcel práve vyučiť.

Prosila som o odpustenie. Hlava ma prestala bolieť a všetko bolo dobré.  Asi o týždeň ma začala hlava bolieť znova a rovnako ukrutne.

Bolesť tiež trvala niekoľko dní, snáď aj dlhšie ako prvýkrát.  Aj tentokrát som  žila v rovnakých, ba možno horších "akoby naschvál" situáciách. No môj postoj sa zmenil.  Prijala som a aj prakticky žila Ježišov život a Jeho príklad: "On keď trpel, nehrozil.":