Chrám Boží túži
v našich srdciach postaviť,
vyhodiť špinu, hriechov kal,
nasadiť kvety lásky, pokoja,

Ježišom zdobiť našu zem i kraj…
Och, miluj, srdce moje,
miluj Pána viac a viac,
nech duch Vianoc
- Láska Ježiš – žije v nás!

Haleluja, sláva Bohu na výsosti,
haleluja, sláva Bohu na zemi,
haleluja, hosanna,
Láska Bohom nám daná.

Dana Zubčáková

 Vianoce. Príchod Pána Ježiša. Prvý krok na ceste, ktorá zaručila našu záchranu. Už on bol bolestivý a nepríjemný. Priniesol niečo nové, čo na zemi ešte nebolo. Nikdy predtým Boh nevydal seba tak viditeľne.

Bol to však aj návrat. Boh sa po dlhom čase prechádzal s ľuďmi, ako kedysi s Adamom. Zrazu bolo možné to, čomu už mnohí prestali veriť.

Aké sú naše Vianoce? Sú tiež začiatkom služby? Konáme niečo nové, aby sme dali bratom a sestrám, čo sme dostali od Krista? Kúsok svojej duše, aby sa oni cítili viac prijatí, aby boli viac uzdravení?

Zavolali sme niekomu? Priniesli sme mu pár láskavých slov? Poslali sme peniaze vdove po zabitom kresťanovi kdesi vo svete? Aj naše vlastné deti, či manželia a rodičia potrebujú viac vnímať Krista v našom živote. Urobili sme nejaký nový krok?

A čo so spomienkami na staré, zabudnuté myšlienky a skutky, ktoré sme nedokončili? Nedajú sa oživiť? Čo takto pozvať Ducha Svätého, aby sa s nami prechádzal a ukazoval nám, čo konať? Nech nám položí na srdce, že Boh dáva úžasné odpustenie a tiež nový život. Silu ku obnove. Vydajme sa Mu do rúk, nech nás teda vedie a napĺňa. Ku dobru a radosti.

Len čo ľudia spáchali hriech, začali sa cítiť vinní za to, ako vyzerajú. To však nemuseli. Veď boli stvorení na Boží obraz…

Na druhej strane však necítili vinu za svoj skutočný priestupok: „Vieme to zdôvodniť, tak čo?!“.

Skutočným dôvodom pádu bola prevrátená viera. Prestali dôverovať Bohu a začali hadovi. Prevrátená viera viedla ku prevráteniu celého života, celého myslenia, celého cítenia.

A čo my? Obrátili sme sa späť? Odpoveď na túto otázku nájdeme aj vo svojom chápaní viny. Tá môže byť skutočná, ak porušíme skutočné Božie zákony. Napríklad, keď niečomu dávame prednosť pred Ním. V Biblii čítame, že lakomstvo je modloslužbou. To znamená, že človek, ktorý sa spolieha na peniaze, že sú najdôležitejšie a zabezpečia mu to najlepšie, vlastne neverí Bohu, ktorý je naozaj najdôležitejší a naozaj môže urobiť s našim životom, čo chce. Lukáš 12:15-21 končí slovami: „Tak bude s tým, kto si zhromažďuje poklady, a nie je bohatý v Bohu.“

Všimnite si, že ľudia obyčajne nemajú výčitky kvôli svojmu workoholizmu, či koníčkom, ktoré im zapĺňajú väčšinu času. Pýcha na vlastné úspechy dokáže zakryť varovné signály Ducha.

Na druhej strane kvôli veciam, ktoré vôbec nevyšli od Pána pánov sa dokážeme úplne rozzúriť na druhých, či seba. Myslím, že nie je náhodou, že ma tieto slová napadli práve pred Vianocami.

Kristov Otec sa musí pozerať, ako ľudí vôbec netrápi, že oslavy narodenín Jeho Syna prežívajú mnohí bez intímneho vzťahu s Ním. Pritom Ježiš od nás nevyžaduje žiadne hrozné naháňanie sa a trápenie kvôli Nemu. Naopak – ponúka radosť a šťastie, ktoré trvajú na veky.

Lukáš 10:38  Keď išli ďalej, vošiel do nejakej dediny. Do svojho domu Ho prijala žena menom Marta. Mala sestru, ktorá sa volala Mária. Tá si sadla Pánovi k nohám a počúvala Jeho slová. Ale Marta bola príliš zamestnaná posluhovaním. Pristúpila (k Nemu) a povedala: Nedbáš, Pane, že mi sestra samej dá posluhovať? Povedz jej, nech mi pomôže. Odpovedal jej Pán: Marta, Marta, starostlivá si a znepokojuješ sa pre mnohé veci. Len jedno je potrebné. Mária si vybrala lepší podiel, ktorý jej nikto nevezme.

Kopa „povinných“ jedál najprv privedie na pokraj zúfalstva matky rodín, ktoré sa na štedrý večer zrútia a deťom uštedria iba zopár nahnevaných slov. No a po pár dňoch zoberie radosť všetkým pri pohľade na váhu…

A to sme ešte nehovorili o čarodejníckych tradíciách, ktoré Pán nenávidí z celého srdca. Asi tak, ako manžela poteší milenec vo vlastnej spálni. Cítia sa ľudia za takéto veci vinní? Naopak, mnohí sa trápia, či hnevajú, ak sa im čosi z toho nepodarí…

Myslím, že teraz si niektorí ťukáte na čelo: „Čo tento blbne?!“

Skúste sami otvoriť Bibliu s vierou a s prosbou, aby vás Duch Svätý viedol. Skúste skúmať o čo vlastne Pánovi stvorenia a teda aj nás vlastne ide. Čo cíti, čo prežíva, ako zareaguje, keď raz prestane zhovievať… Isteže, žijeme milosťou, ale kto ju zneužije namiesto toho, aby sa ňou nenechal viesť k dobru… Skúste sami zistiť, k čomu vlastne smeruje.

Ešte si musíme dať jednu dôležitú otázku: “Čo s vinou?”

Pokiaľ ide o tú falošnú, liek je jasný. Spoznajme Boha a naozaj Mu uverme. Uveriť Bohu znamená aj to, že uznáme Jeho božstvo, Jeho rozhodovanie o tom, čo je naozaj dobré a zlé. Tiež máme uveriť Jeho láske. On nie je malicherný výmyselník. Nechce klásť na ľudí jarmo, ktoré sa nedá uniesť (Skutky 15:10). Naopak, ponúka to svoje, do ktorého je zapriahnutý, aby sme našli odpočinutie. (Matúš 11:28-29)

A čo s vinou, ktorá je skutočná? Na ňu je liekom pokánie. Ako išiel márnotratný syn za Otcom a vyznal Mu hriech, musíme aj my ísť na svetlo Božie, to znamená dovoliť pravde Božieho slova a Ducha Svätého, aby nás presvedčila a usvedčila.

Znamená to aj ísť v láske, aby nás viedla. Potom prijať vierou, že Pán Ježiš prelial krv práve za nás, že trpel za moju vinu. Musíme byť  vďační, že tak trpel, aby sme mohli byť čistí. A tá vďaka nás vyvedie z konania zla.

1 Ján 1:7  Ale ak chodíme vo svetle, ako On je vo svetle, máme spoločenstvo medzi sebou a krv Ježiša, Jeho Syna, nás očisťuje od každého hriechu.

Tento verš som určite čítal už niekoľko krát. Ale až posledne sa mi zaryl do pamäte. Osobne mám omnoho radšej výzvy ku dobrorečeniu, ako je táto:

1 Peter 3:9  Neodplácajte sa zlým za zlé, ani zlorečením za zlorečenie, ale naopak: žehnajte, lebo na to ste povolaní, aby ste zdedili požehnanie.

Lenže ja si nemôžem vyberať. Nie som Boh, aby som Bibliu tvoril, či menil. Mojou úlohou je prečítať ju celú a pochopiť,o čo Autorovi ide. Ešte dôležitejšie je zistiť, čo mám robiť ja.

Pavol tiež písal: „Nikomu sa neodplácajte zlým za zlé; starajte sa o dobré pred všetkými ľuďmi.“ (Rímskym 12:17), prečo teda zakončuje list do Korintu tak ostro? Vtedy ešte nechcel dobro pre všetkých ľudí?

Ale chcel. Lenže cesty ku naplnenému životu sú zložité. Raz som čítal príbeh:

Pocestný sa zastavil na salaši. Bača ho milo prijal. Ako sa rozprávali, muž si všimol ovečku ležiacu pri stene:

„Je chorá?“ – opýtal sa.

„Zlomil som jej nohu“ – znela odpoveď.

„Ako môžeš byť taký krutý?!“ – nevydržal pocestný.

„Čo mám robiť.“ – odvetil smutne bača: „Stále odbiehala od stáda, padala do puklín v skalách. Teraz je pomalšia a bude sa držať pri ostatných.“

Pavol vie, že prekliatie zmení život človeka. Prinesie mu bolesť a neúspech (5 Mojžišova 28,15 a ďalej). Preto stratí pýchu, začne sa pýtať: „Prečo?!“ – a bude otvorenejší pre Evanjelium. To mu môže zachrániť večný život.

A teraz je na rade otázka: „Čo s tým mám robiť ja?“

Uvedomiť si: „Ak privediem človeka ku láske ku Kristovi, darujem mu lepší život. A tešiť sa, keď niekto príde a pomáha mne milovať Krista viac a viac.“

Hlúpi a namyslení ľudia sa hnevajú, keď ich niekto chce priviesť bližšie ku láske Kristovej. Ale my vieme, že nič lepšie nemôže byť. Buďme vďační a naučme sa prijímať každého evanjelizátora. Naučme sa byť preniknutí Ježišom tak, aby sme prirodzene a múdro šírili Jeho svetlo a privádzali ľudí do neba.

Neviem, či tento Abrahámov synovec rozprával o Bohu, alebo nie. Ba predsa, jedna zmienka by sa našla. Na poslednú chvíľu sa snažil presvedčiť svojich zaťov, aby s ním vyšli zo Sodomy, lebo sa blíži Boží trest. Odpoveďou bol len výsmech. Škoda… (Genesis 19:14)

Ešte väčšou škodou je, že sa mu nepodarilo priviesť ku spravodlivosti aspoň deväť ľudí. Abrahám sa tak snažil zachrániť skazené mestá, že vyprosil u Stvoriteľa milosť, ak v nich bude aspoň povestných desať spravodlivých. (1 Mojžišova 18:22 a ďalej)

Mnohí vyčítajú patriarchovi, že nejednal až po jedného, ale Boží človek vie vycítiť, kedy sa už nedá ísť ďalej, navyše:

Príslovia 16:9  Myseľ človeka si premyslí cestu, ale Hospodin riadi jeho krok.

Iste sa pýtame, prečo dobrý a láskavý Boh sám nedal milosť kvôli jednému dobrému človeku? Som presvedčený, že zlé prostredie by strhlo aj toho spravodlivého. Možno sú potrební desiati, aby bola šanca na záchranu.

Lót však už nemal dosť spravodlivosti ani pre svoju rodinu. Manželka umrela na polceste. Dcéry síce vytiahol z pekla ničenia, ale tie miesto pokánia opili a zneuctili otca. Prečo? Lebo im nedal nádej vo všemocného Boha, ktorý by sa postaral o ženícha.

Možno v tom bol problém. Spravodlivosť bez radostnej nádeje dokáže iba utrápiť. Ako sme na tom my? Chodíme do kostola, robíme predpísané skutky, odriekame Vyznanie viery a… A? A žijeme radosťou z Krista, zo stvorenia, Z Božej moci, ktorá zachraňuje a dáva tak veľa? Prenášame tú radosť na iných, alebo končíme pri utrápených rečiach?

Snáď poznáte tieto biblické múdrosti, ktoré nás učia, ako odolať v zlý deň (verš 13). Hovorí sa, že kresťan, ktorý nezachraňuje druhých, bude musieť byť onedlho sám zachraňovaný. Nemá totiž obutú pohotovosť k Evanjeliu pokoja.

Zažil som krásne chvíle, keď mi z úst išli slová o Bohu jedna radosť. Ale smútim nad príležitosťami, keď som mal jasne svedčiť o Kristovi, lenže pohotovosť chýbala. Moja múdrosť zmeškala vlak. Či skôr loď. A bojím sa, že v čase duchovného stroskotania, keď vnútro tých ľudí dohasínalo pod vodou zvodu a ťažkostí sveta. Keď bolo naposledy schopné prijať Slovo života.

Čo s tým? Písmo nás vyzýva, aby sme boli stále pripravení. Je mojim zlyhaním a hriechom, ak som neobstál. Ale je tu aj druhá stránka veci – modlitby, aby bola daná reč. Sme zodpovední jeden za druhého.

Prihovárajme sa za bratov a sestry. Nepoužívajme ústa na ohováranie, či súdenie: “ten, alebo onen nikoho nevedie ku Kristovi”. Modlime sa za nich. Prosme za kazateľov, aby ich slová boli biblicky čisté, aby pri nich pôsobil Duch Svätý.

Vytvárajme okolo seba vzťahy lásky, dôvery a spolupráce, nech za nás prosia druhí. To všetko patrí ku životu kresťana.

Čím bol Titanic tak zaujímavý? Povedal by som, že výzvou:

„Našu loď nepotopí ani Boh!“

Nechcem tým povedať, že nebeský Otecko je malicherný pomstiteľ, ktorý hneď a tvrdo trestá všetky zlé vyjadrenia na svoju adresu. Pán Ježiš dokonca povedal, že každé rúhanie voči Otcovi a Synovi sa odpusti. Nemôžeme však čakať, že bude zvlášť chrániť ľudské dielo, na ktorom stojí vražedná pýcha…

Teraz položím otázku: „A viete, ako sa tá loď potopila?“

Očakávam odpoveď mnohých: „Narazila na ľadovec.“, čo však nie je pravda. Jej pevnú konštrukciu by náraz nezničil. O masu ľadu sa „len“ oškrela. Namiesto jednej diery tak mala množstvo malých trhlín, ktoré sa nedali všetky upchať a to znamenalo postupný koniec.

Najviac ma zaráža podobnosť s tým, čo sa dialo neskôr vo svete. Cirkev čelila niekoľkým „ľadovcom“ – či už komunizmu, konzumizmu, alebo fašizmu. Zvolila taktiku nenaraziť čelne a tak dovolila, aby ju systémy zla pomaly rozodrali zboku.

Každý z nás – hlavne ak je vo vedení zboru, či cirkvi – sa musí rozhodnúť, či napriek výsmechu vystavia Archu, alebo sa spoľahne na hrdý Titanic, teda loď postavenú z ľudskej sily a pomenovanú podľa pohanského božstva.

Je to ťažká voľba pre ľudí, čo neuverili, že Boh je naozaj dobrý, múdry a mocný. Vlastne aj ja sa len pomaly osmeľujem pri vstupe do živej vody Svätého Ducha, keď viem, aké zmeny v mojom živote môže spôsobiť. Ale pomoc, láska, radosť a pokoj, ktoré On daruje za to stoja.

1 Korintským 15:58 A tak, bratia moji milovaní, buďte pevní, neklátiví, rozhojňujte sa stále v diele Pánovom, vediac, že vaša námaha nie je márna v Pánovi.

Pieseň Slovenská rodná dedina má nádherný nápev, je veľmi obľúbená a ak by ste si ju chceli spievať radšej v tejto podobe, ktorú vám, vďaka Pánovi, ponúkam, iste by to tešilo Božie srdce a vám prinieslo požehnanie.

Prichádza jar

R:Keď Ježiš do srdca vstúpi,
prichádza jar,
beznádej, bolesť uletí
v ďalekú diaľ,
keď Ježiš do srdca vstúpi,
prichádza jar,
môj život Ježiš premení
v čarovný máj.

Ja sľubujem Ti, Ježiš drahý,
vernosť po celý čas
To moje srdce vždy a všade
bude Ťa vyznávať.
Aj keď ma blesky zastihnú
v tom živote mojom,

ja sľubujem, že budem verná
len Tebe, Ježiš môj.

R:Keď Ježiš do srdca vstúpi,
prichádza jar
a v mojom srdci stratenom
rozkvitne máj,
už nikdy nebudem sama,
prichádza jar,
chváľ, duša, oslavuj Pána,
slávu Mu vzdaj.

Ja sľubujem…

R:Jarou mi srdce rozvoňal
môj Boh a Pán,
vodou života oživil,
smrti ma vzal,
hriech odňal, srdce očistil,
pod kríž kľakám,
naveky chcem s Tebou chodiť,
môj Boh a Pán.

R:Haleluja, haleluja,
Bohu sláva,
haleluja, haleluja,
Boh život dáva,
v pokání aj ty môžeš nájsť
stratený raj,
poď, dieťa, poď k Ježišovi,
slávu Mu vzdaj.

Na nápev: Slovenská rodná dedina

Text: Dana Zubčáková

Televíziu pozerám len veľmi zriedka. Viem však, že zo všetkých strán prichádzajú reklamy na majstrovstvá sveta v hokeji. Nie, nechcem tu púšťať horké sliny o športe. Môžeme vnímať krásu hry, ktorá ukazuje, ako Boh úžasne stvoril človeka.

Problém začína tam, kde končí naša sloboda. Keď nám obrazovka začne rozkazovať, čo a kedy máme robiť. A teraz chcem písať hlavne o tom, čo nám robiť zakazuje, či skôr bráni.

Sme povolaní – a to všetci Kristovi ľudia – neprestajne žiť modlitbou. Samozrejme – to neznamená, že človek má celý deň kľačať. Naše telo musí pracovať, naša duša vnímať okolie, ale duch musí byť spojený so Svätým Duchom. Ak uhasíme tento vnútorný vzťah, čosi v nás odumiera.

Ak je náš duch zapálený Duchom Svätým a neustále ním dýcha, dávame prvú pomoc “z pľúc do pľúc” aj svojmu okoliu. Pamätajme, že na zemi duchovne hynie príliš veľa ľudí, ktorí to potrebujú.

Čo však, keď mnohí muži na čas zabudnú na svoje poslanie? (Tým nechcem povedať, že ženy nemajú poslanie a nemajú sa modliť, ale hokej zasahuje hlavne túto polovicu ľudstva)

1 Timoteovi 2:8 Chcem teda, aby sa mužovia modlili na každom mieste, sväté ruky pozdvihujúc bez hnevu a sváru.

Keď príliš veľa ľudí zloží bremeno spoločnej modlitby za svet, kto ho udrží? Kto bude zápasiť aj za tých, čo miesto primeraného vychutnávania krásy z hokeja, prepadnú sváru a hnevu voči súperom?

Poznám len jednu správnu odpoveď: “Ja”

Tým nechcem upútavať pozornosť na seba. Naopak – provokujem, aby každý čitateľ tejto stránky vyslovil toto slovíčko vo svojom mene.

Možno nie je príliš zábavné vzdať sa radosti z hry. Kvôli čomu? Kvôli zápasom, ktoré hrou nie sú. Kvôli zápasom voči Zlému, ktoré síce nevidieť, ktoré neplnia obrazovku, ale sú strašne skutočné a ich výsledky pretrvajú večnosť.

Ján 15:14-16 Vy ste moji priatelia, ak konáte, čo vám prikazujem; nenazývam vás viac sluhami, pretože sluha nevie, čo robí jeho pán. Nazval som vás priateľmi, pretože všetko som vám oznámil, čo som počul od svojho Otca. Nie vy ste si mňa vyvolili, ale ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás, aby ste šli a prinášali ovocie a vaše ovocie aby zostávalo, tak, aby vám Otec dal, čokoľvek by ste v mojom mene prosili od Neho.

Mnohí ľudia zakončia modlitbu slovami: „Prosíme v mene Pána Ježiša“ – pretože si myslia že kvôli tomu ich Pán Boh vypočuje istejšie. A môže to byť pravdou. Samozrejme keď majú právo vysloviť ich. Keď žijú v úzkom vzťahu s Pánom, ako je v úzkom vzťahu policajt so svojim zamestnávateľom.

Keď si dobre overili, že ich modlitba je v súlade s Božím slovom a ich život prináša ovocie.