Nezomriem, žiť budem.

• Tweet

  Pamätám  sa na  čas pred  svojou maturitou. Kráčal som ku škole a ako som  prechádzal cez frekventovanú cestu,  napadlo ma: "Keby eraz nejaké  auto do mňa  narazilo, mal by  som pokoj…". Potom sme   si  v   triede  spievali   pesničku,  ktorú   vtedy  dávali  televízii: "Stál  jsem na břehu  řeky… kdyby voda  nebyla tak studená, byl bych už nebožtík."

  Tak  často  si  niektorí  ľudia  dokážu  povedať:  "Keby som už omrel, bolo  by mi lepšie." 

Problémy života, ktoré  berú istotu nás  podvedome nútia  hľadať pokoj   a čiusi  náruč, v  ktorej je odpočinutie. Ponúka nám ju Boh, ale  ponúka nám ju aj duch smrti. Ktorého z nich poznáme viac? Ku  ktorému z nich máme lepší vzťah? Ktorému viac dôverujeme?

  Vtedy  som  to  so  samovraždou  samozrejme  nemyslel  vážne  a pravdepodobne ani  ten spevák (Vladimír Mišík)  nie. Ale vystihol ednu  vec. Mnoho  ľudí by  sa  aj  oddalo pokoju  v smrti,  keby predtým nebol nepokoj a nepríjemné pocity.

  A mnoho ľudí by sa oddalo  pokuju  v  Bohu, keby  s tým  neboli pojené nepríjemnosti a nepokoj v okolí…

  Teraz však chcem  písať o niečom inom. O  tom, ako myšlienka na vlastnú  smrť môže  ovplyvniť  život,  aj keď  ju nezrealizujeme. náď  ste už  počuli o  prípadoch, keď  je človek  blízko smrti a zachráni ho práva chuť žiť.  Lekári niekedy povzbudzujú chorých a ranených ľudí, aby chceli žiť, lebo práve to spôsobí uzdravenie.

  Mielen vplyv vôle  na telo je rozhodujúci. Boh  nám zasľúbil že to, čo  potrebujeme splní aj  bez našich prosieb  (Mt 6,8) a  keď ami  seba  presvedčíme,  že  potrebujeme  smrť,  premení sa táto myšlienka  na  kliatbu,  na  negatívnu  modlitbu,  ktorú Boh môže aplniť…

  Myslím,  že nie  som sám,  kto na  seba uvrhol  takúto kliatbu a preto si  všetci posvieťme na svoju  dušu, či v nej  nie je túžba umrieť,  aby sme  mali pokoj,  túžba ochorieť,  aby sa nás niekto všimol,  stať  sa  invalidom,  aby  na  nás nekládli príliš veľké nároky,  ale  sa  o  nás  postaral  štát.  Niekto  sa  možno cíti nepotrebný – už som starý, deti odišli z domu, načo ešte žijem?

  Na  všetky tieto  myšlienky a  názory odpovedá  Boh. A odpovedá pozitívne. Každý  z nás má hodnotu,  aby svojimi ústami zvestoval eho  skutky. Každý  z nás  môže tieto  skutky Božie  zažiť, môže zažiť  pokoj, všimne  si nás,  alebo privedie  medzi svoje  Deti, toré majú v sebe všímavú lásku, postará sa.

  Pripomeňme  si 17.  verš žalmu  118: "Nezomriem,  ale žiť budem a hlásať  budem skutky  Hospodinove." Poriadne  si zapíšme  tieto lová  do pamäti,  aby nám  vždy dali  pozitívnu náplň do života, nech nad  ním nevládne strach z  budúcnosti, ani zatrpknutosť, že ás nikto  z ľudí nemá  rád. Zapamätajme si  dobre tieto slová  a vytiahnime  ich,  keď  prídu  pokušenia,  aby  nám  zobrali  chuť okračovať v živote.

  Modlitba: Ďakujeme  Ti, Nebeský náš  Otče za všetko,  čo si pre nás urobil  a ešte chceš  urobiť. Ďakujeme za  všetky Tvoje veľké kutky, ktoré  vidíme očami, alebo  cítime  ako pokoj  v duši, či radosť a nádej, ktoré prežívajú aj v najťažších chvíľach.

  Prosíme,  odpusti  nám,  že  niekedy  zabúdame  na  Tvoju lásku  dobrotu a  prepadáme zatrpknutosti a  myslíme viac na  smrť, na horobu, na nešťastie, ako na život, šťastie a uzdravenie v Tebe. Odpusti  nám a  upevni v  nás, Tvojho  Ducha, Tvoje  Slovo, ktoré ovorí:  "Nezomriem,   ale  žiť  budem  a   hlásať  budem  skutky Hospodinove." Amen.