Izaiáš 7:10-13 Hospodin hovoril ďalej Ácházovi: Žiadaj si znamenie od svojho Boha, Hospodina, či už siaha hlboko až po podsvetie, alebo vysoko nahor. Ácház však odpovedal: Nebudem žiadať a nebudem pokúšať Hospodina. Nato prorok povedal: Počujte, dom Dávidov! Málo vám je unavovať ľudí, že unavujete aj môjho Boha?
Je to zvláštne, ale Ácház odmietol ponúknutý dar od Boha, teda znamenie. Dokonca si to zdôvodnil duchovne: „Nebudem pokúšať Hospodina“. Napriek tomu Ho však pokúšal a unavoval…
Samozrejme – niekedy je pokúšaním Boha žiadať si nadprirodzené veci. Ale najväčší pokúšaním je rozhodovať za Neho, kedy má čo urobiť. On vie, ako sa rozhodnúť a čo práve potrebujeme. Či znamenia, alebo ticho.
On nie je Bohom vzdialeným a nemým. Chce nás každodenne viesť a komunikovať s nami. Prečo teda ľudia odmietajú Jeho prejavy? Lebo vedia, že kto viac pozná, musí viac slúžiť a viac sa vzdať seba. Rovnako ako Ácház jemne prekrúcajú duchovnú múdrosť, aby vyzerali pobožne a pritom sa vyhli Bohu. Často spomínajú tento príbeh:
Matúš 16:1-4 Prišli k Nemu farizeji a sadukaji a pokúšajúc Ho, žiadali, aby im ukázal znamenie z neba. On im však odpovedal: Keď sa zvečerieva, hovorievate: Zore sú zapálené na nebi; bude pekne. A ráno: Obloha je zapálená a zachmúrená, bude búrka. Pokrytci, úkazy na nebi teda viete rozsúdiť, a znamenia časov neviete? Zlé a cudzoložné pokolenie znamenie vyhľadáva, ale nebude mu dané znamenie, len ak znamenie Jonášovo. I nechal ich tam a odišiel.
Čítame slová: „nebude dané znamenie“. Ale ako ich máme chápať? Že Pán Ježiš nerobil žiadne znamenia? Ale robil. Napríklad rozmnožil chleby a tesne za tým Mu farizeji povedali: „Aké znamenie nám ukážeš?“ (Ján 6)
Aké by mal ešte ukázať? Či to nestačilo? Či nestačilo, že očisťoval malomocných, vracal zrak slepým a kriesil mŕtvych? Ján Krstiteľ pochopil. Ale farizeji a sadukaji mali v hlave iba jedinú vec: Politickú moc. Sadukajom nehralo do karát, že existuje duch, zmŕtychvstanie, či zázraky. Jediné, čo uznávali bola vláda a vedeli, že mesiáš má prísť v moci, oslobodiť Izrael a urobiť z neho najsilnejšiu krajinu. Len takého mesiáša by prijali.
Treba povedať, že mali do istej miery pravdu. Naozaj čítame proroctvá o zjednotení a oslobodení Izraela. Lenže ku tomu dôjde až pri druhom príchode. Až potom, ako bude zavŕšené víťazstvo nad Satanom na Golgote a nad hriechom. Keby Pán Ježiš chcel prevziať politickú moc už vtedy, musel by zabiť v prvom rade tých, čo sa jej dožadovali. Teda pozor – počas Druhého príchodu to bude ostré!
A prečo nepoložili otázku jasne: „Chceme znamenie víťazstva!“? Odpoveď je jednoduchá – Rimania by neboli veľmi nadšení. A oni nemali ďaleko od rozmrzenosti k popravám…
Pokrytci sú ľudia, ktorí sa snažia druhých pomýliť. A preto sú nakoniec pomýlení, veď: „akou mierou meriate, takou vám bude namerané.“ (Lukáš 6:38) Preto sa na jednej strane pozerali na množstvo znamení času, teda znamení Prvého príchodu a dožadovali sa znamenia Príchodu druhého.
Teraz sa pozrime na proroka Jonáša a to hneď z dvoch strán. Jeden pohľad mali námorníci, ktorí sa plavili do Taršíšu. Mimochodom – taršíšske lode dovážali zlato, striebro a slonovinu (1Králi 10:22). Ocitli sa v búrke. Zubami – nechtami bojovali o život. Potom proroka vydali moru a mali pokoj. Samozrejme len dočasu. Určite ich zasiahli ešte ďalšie búrky a nakoniec zomreli.
Aj sadukaji žili v strachu z rozbúreného davu, ktorý oslavoval Pána Ježiša. Dočasný pokoj pocítili, až keď bol vydaný hrobu.
Úplne iný pohľad mali obyvatelia Ninive. Hriešnici, ku ktorým dorazila zvesť od „vzkrieseného“ Jonáša. Pokánie, pôst a pokora založené na viere im zachránili život.
Ako vidíme Jonášovo znamenie my? Chceme mať pokoj od Ježiša, tak ho odsúvame z lode svojho života? Alebo Mu dovolíme, aby obrátil náš život a obliekol nás do vrecoviny, teda pokory? Aby nás viedol ku pôstu, teda ku uznaniu, že večné veci sú radostnejšie, ako tie dočasné?