Túžba po oživení evanjelickej cirkvi cez pietizmus

V poslednej dobe sa viac stretávame s pojmom pietizmus, tak si ho teraz skúsime objasniť, vo veľmi skrátenej forme predstaviť jeho dejiny, osobnosti a hlavné výhrady voči nemu. Nie som profesionálnym historikom ani teológom, preto prosím o porozumenie, keď tu pre krátkosť času niečo nutne zjednoduším.

  1. Čo znamená výraz „pietizmus“

Latinský výraz pietas znamená: bezúhonnosť, mravnosť, spravodlivosť, poctivosť, voľnejšie: zbožnosť. Prípona –izmus tomuto kmeňu slova dodáva význam ideológie alebo spôsobu myslenia. Často sa spája s hlavným dielom anglického biskupa Lewisa Baylyho Practice of Piety (lat. Praxis pietatis, 1611), ale aj s neskorším dielom Philippa Jakoba Spenera Pia Desideria (1675).

Výraz pietizmus sa v Nemecku v prvej polovici 17. storočia používal ako hanlivý výraz pre prehnanú zbožnosť.

Pozitívne výraz pietista prvýkrát písomne použil asi Joachim Feller (1638-1691), pietistický profesor poézie v Lipsku, ktorý v auguste 1689 v sonete za zomrelým študentom teológie Martinom Bornom (1666-1689) okrem iného napísal:

V celom meste je známe meno pietistov; Kto je pietista? Kto Božie Slovo študuje a podľa neho aj sväto žije. (Es ist ietzt Stadt-bekannt der Nahm der Pietisten; Was ist ein Pietist? Der Gottes Wort studirt / Und nach demselben auch ein heilges Leben führt.)

Pietizmus je asi najväčšie náboženské hnutie po reformácii. Ide o nové zameranie sa na Bibliu a praktický kresťanský život – ako s pomocou Božou žiť podľa Jeho vôle. Hlavnou myšlienkou je, že sa viera musí dostať z hlavy do srdca, aby bola žitá.

Čo hovorí o základe pietizmu Werner de Boor vo svojom diele Pietizmus v luteránskom vyznaní:

My pietisti si myslíme, že zastávame nedeformovanú biblickú pravdu, keď (pri všetkej pestrosti cirkevno-historických foriem „pietizmu“) sme jednotní v nasledujúcich názoroch:

1. Človek ku svojej záchrane potrebuje obrátenie a znovuzrodenie.

2. Obrátenie a znovuzrodenie sú životné udalosti spôsobené Duchom Svätým, ktoré človek osobne prežíva, tak že sa v jeho živote stáva viditeľným „Kedysi“ a „Teraz“.

3. Takéto obrátenie a znovuzrodenie potrebuje aj ten, kto bol ako dieťa pokrstený a kresťanský vychovaný ako člen cirkevného zboru.

4. Len obrátení a znovuzrodení ľudia patria vlastne a skutočne do „cirkvi“ ako spoločenstva svätých.

Bližšie o ceste ku biblickému znovuzrodeniu a o význame krstu nájdete v rovnomennej publikácii brata Pavla Roháčka.

Alebo 5 typických bodov pietizmu podľa jeho kritikov:

  • náboženstvo srdca nie hlavy (A heart religion instead of a head religion.)
  • dôraz na skutky a zahraničnú misiu nielen na krédo – (Deeds, not creeds)
  • laikmi vedené skupinky alebo bunky – pre rozvoj osobnej zbožnosti cez modlitbu a štúdium Biblie
  • zavrhnutie znovuzrodenia krstom
  • lepšie, vyššie či hlbšie formy kresťanstva – nielen nedeľné bohoslužby v kostole – skutočný kresťanský život sa odohráva v skupinkách

 

  1. Stručné dejiny pietizmu a jeho osobnosti

  1. Korene pietizmu v našich krajinách – Jednota bratská

Obvykle sa počiatky pietizmu kladú do 17. storočia, ale jeho korene v našich krajinách môžeme nájsť už o 200 rokov skôr, keď v 15. storočí po upálení Majstra Jána Husa (1415) začali v Čechách vznikať pod vplyvom biskupa Majstra Jána Rokycanu a jeho žiakov spoločenstvá (voľné združenia bratov a sestier v Čechách a na Morave), ktorých prioritou bolo rešpektovať Bibliu ako jedinú normu ich života. Rokycana mal vrúcnu lásku k Ježišovi, dbal na živú vieru prejavujúcu sa v skutkoch. Jeho významnými žiakmi boli Peter Chelčický a hlavne Brat Gregor (Řehoř), ktorý horlivo zhromažďoval členov týchto spoločenstiev. Na jar roku 1458 sa mnohí z nich kvôli prenasledovaniu usadili v Kunvalde (ktorý patril novému českému kráľovi Jurajovi z Podebrad (Jiřímu z Poděbrad)) a tam vytvorili Jednotu bratskú. Bolo to pestré spoločenstvo, ale zjednotili sa na Biblii, ktorú nazývali „svaté Čtení“. Podľa slov Brata Gregora sa chceli riadiť „samým Čtením a příklady Pána Krista i svatých apoštoluo – v tichosti, v pokoře, v trpělivosti, v milování nepřátel, jim dobře číníce i dobrého přejíce i za ne se modléce.

Po Gregorovej smrti prevzal vedenie prenasledovanej Jednoty bratskej Brat Matej, neskôr Lukáš Pražský, ktorého piesne máme aj v našom spevníku. Mal bohoslovecké vzdelanie, napísal vyše 100 spisov – napr. katechizmus pod názvom Detinské otázky (1502), bratskú Apológiu (1511), príručku praktickej teológie (1527) prvú svojho druhu, agendu a dva spevníky (1505 a 1519).

Lutherov postoj k Bratom bol najprv negatívny, ale už pri Lipskej dišpute (1519) verejne vyhlásil seba, Augustína ba aj apoštola Pavla za husitov. Prijímal postupne ich učenie – podávanie podobojím, materinský jazyk pri bohoslužbách, zbavenie kňazov nadmerného majetku, nezávislosť na Ríme… Jednota považovala Luthera za pokračovateľa Husa. Uznávali, že Luther pokročil ďalej v zdôraznení Písma ako jediného základu, v očistení evanjelia. Ale východiská boli odlišné: Bratia chceli poznať vôľu Božiu, akú On chce mať cirkev, aký ma byť kresťan a aký kňaz, aký má byť poriadok v zbore, jednoducho: čo robiť, aby sa diala vôľa Božia? Zamerali sa na úlohu kresťanov. Mali radosť z Božieho zákona, ale u Luthera vznikla obava, aby túžba plniť zákon nezastrela tú jasavú radosť zo spasenia z milosti, prijatá vierou, pričom skutky nerozhodujú. Vzájomné kontakty sa prehlbovali. Luther si prečítal bratský katechizmus z 1521 a mal ku nim mnohé otázky. Jeho pôvodná nedôvera voči kacírstvu Bratov postupne zmizla. S úctou im vydával svedectvo, že nikde na svete nenašiel takú čistotu evanjelia, ako u nich. Luther uznával, že čo sa týka posväteného života, boli Bratia ďalej a prosil ich o modlitby. Svoje poučovanie chápal ako bratskú službu. Lukáš mu odpovedal v podobnom priateľskom tóne – vďačný, že ich Luther neodsudzuje a vyprosoval pre jeho reformáciu Božie požehnanie. Preložili Lutherove spisy do češtiny. Potom ale vypuklo sedliacke povstanie 1525 a tak vzájomné návštevy prestali.

Synoda Jednoty konaná 28.4.1531 zmenila jej doterajšiu orientáciu – Luterská orientácia prevážila. Za seniorov sa do vedenia (tzv. Úzkej rady) dostali mladí bratia – medzi nimi aj Jan Augusta, ktorý zastával luterský smer. Bol neobyčajne energický, neznášal odpor, neustával v nezdaroch, bol odvážny priekopník, rodený vodca, ohnivý kazateľ – veľmi podobný Lutherovi. 40 rokov slúžil Jednote a veľmi ju poznamenal.

Roku 1535 sa dvaja bratia – Augusta a Izrael na 4 týždne vybrali ku Lutherovi. Veľa s ním a Melanchtonom hovorili a títo im ich poriadky schválili s tým, že by aj u nich bolo dobré ich zaviesť. Bratia zistili, že reči o neviazanej slobode luteránov sú prehnané.

Aký bol postoj Jednoty ku sviatostiam?

Ich chápanie Večere Pánovej: Už za Husa zistili, že aj v Rímskej cirkvi sa až do 12. stor. podávalo podobojím, podávať len chlieb (hostiu) sa tam dovtedy považovalo za manichejský blud. V Jednote verili, že chlieb sa stáva Kristovým telom skrze vieru len vo chvíli prijímania – teda neprijímali katolícke poňatie premenenia (transsubstanciácie) – takže sa odmietali klaňať hostii. Lukáš Pražský to charakterizoval spisom z 1525, hlavne vetou: „Kristus je vo sviatosti prítomný posvätne, duchovne, mocne a pravdivo“.

Krst: Po zvolení vlastných kňazov sa asi spočiatku dali všetci znovu pokrstiť na znak nesúhlasu s rímskym krstom. To bolo pravidlom aj desiatky rokov potom pri prijímaní za člena Jednoty. Pri vstupe dospelých do Jednoty ich najprv prijali ku poslušnosti Jednote, potom do zboru na počúvanie Slova Božieho, až potom ku sviatostiam – znovu ich krstili a potom ich pripustili aj ku Večeri Pánovej – od 1467 už k nej neprijímali deti. Od 1478 krstili už svoje deti, dovtedy krst odkladali do dospelosti. Krstili poliatím, nie ponorením. U detí to bolo dočasné, doplnené potom konfirmáciou, keď „došli rozumu“. Po skúške a svedectve „kmotrov“ ako krstných otcov mohol byť pokrstený prijatý a mohol sa zúčastniť Večere Pánovej.

Roku 1532 Úzka rada vydala uznesenie, že deti majú byť krstené „Kristovým krstom plným a celým“, o 2 roky na to zrušili listom do zborov druhý krst pristupujúcich do Jednoty. Argumentovali Sk. 8,14-17, že sami apoštolovia neopakovali krst ani vtedy, keď bol vykonaný len v mene Kristovom a nie v mene Svätej Trojice. Po vlne kritiky to postupne bolo prijaté aj zbormi. Zaviedli oplátku pri VP. (Říčan, Rudolf: Dějiny Jednoty bratrské, Kalich, 1957)

Pre krátkosť času aspoň toľko na predstavenie Jednoty bratskej, ktorej Heslá preberáme v Tesnej bráne a ktorého posledného biskupa – J. A. Komenského (1592-1670) – poznáme ako vynikajúceho pedagóga a pietistu.

  1. Korene pietizmu v Anglicku – Lewis Bayly

Významným predstaviteľom puritánskeho pietizmu v Anglicku bol Lewis Bayly (1565-1631). Po štúdiách v Oxforde sa stal anglikánskym farárom v Londýne, neskôr dvorným kaplánom a (1616) biskupom. Kvôli svojim reformátorským názorom bol 1621 uväznený. Jeho najznámejším dielom je Praktická zbožnosť – Usmernenie kresťana ako chodiť, aby sa páčil Bohu (The Practice of Piety – Directing a Christian How to Walk, that He May Please God), ktoré vyšlo v Anglicku od 1611 do 1821 až 74x a bolo preložené do mnohých európskych jazykov.

U nás je známe pod latinským názvom Praxis Pietatis. Toto pôsobivé dielo systematicky skúma otázku zbožnosti, počnúc detailným opisom Boha a Krista. Bayly tu porovnáva biedu niekoho, kto nie je zmierený s Kristom, so šťastím zbožného človeka zmiereného s Bohom. Skúma rôzne problémy, ktoré bránia človeku zažiť skutočnú zbožnosť, ponúka riešenie pre každý z tých problémov tak, aby človek mohol ostať zbožným v každodennom živote. Väčšinu diela venuje rôznym úvahám a modlitbám pre veriacich, aby ich zbožnosť mohla rásť.

  1. Vznik luteránskeho pietizmu v Nemecku – Philipp Jacob Spener

Philipp Jacob Spener (1635-1705) bol luteránskym teológom a najznámejším zástupcom pietizmu v Nemecku. Zároveň bol aj najvýznamnejším genealógom 17. storočia a vedeckým zakladateľom heraldiky.

Najprv sa stal kazateľom v Štrasburgu v Münstri (1663), potom luterským seniorom vo Frankfurte nad Mohanom (1666), neskôr vrchným dvorným kazateľom v Drážďanoch (1686). Od 1691 bol prepoštom v Berlíne, podnietil založenie univerzity v Halle, kde potom zohral významnú úlohu jeho žiak A. H. Francke.

Jeho hlavným dielom je Zbožná túžba alebo srdečná túžba po bohumilej náprave pravej evanjelickej cirkvi (1675 – Pia Desideria oder Herzliches Verlangen nach gottgefälliger Besserung der wahren evangelischen Kirche). Pia Desideria najprv tvorila len predhovor Postily Johanna Arndta, pre veľký záujem neskôr vychádzala už ako samostatná tlač. Spener v nej navrhuje rozsiahly program reformy luteránskej cirkvi, pranieruje jej nedostatky a nedostatočnú znalosť Biblie u veriacich. Podporuje vytváranie domácich krúžkov (collegia pietatis).

Neskôr pribudli ďalšie diela: Všeobecná božia vzdelanosť všetkých veriacich a čestných teológov (1680 – Die allgemeine Gottesgelehrtheit aller Gläubigen und rechtschaffenen Theologen) a Evanjelická spravodlivosť z viery (1684 – Die evangelische Glaubensgerechtigkeit).

Vo Frankfurte sa snažil o zavedenie konfirmácie, dodržiavanie svätenia nedele, cirkevnú disciplínu a zakladanie domovov pre chudobných, siroty a pracujúcich. Vo svojej študovni zhromaždil (1670) domáce spoločenstvo mužov ku duchovnému budovaniu (exercitium pietatis – Frömigkeitsübung – Konventikel), po jeho náraste z 5 na vyše 50 členov za 5 rokov prešli do kostola.

Neskôr prešiel do Drážďan, kde dostal jedno z najvýznamnejších funkcií v nemeckom luteránstve – stal sa tam vrchným dvorným kazateľom. Spolu so svojím priateľom Frankem presadili, že sa pietizmus od roku 1687 stal samostatným teologickým a cirkevno-politickým prúdom v rámci luteránskej cirkvi.

Kvôli neriešiteľným rozporom s kurfirstom Johannom Georgom III. Spener rád (1691) prijal povolanie do Berlína za propošta a predstaveného konzistória. Tu v mnohých polemických spisoch obhajoval záležitosti pietizmu proti teologickým útokom luteránskej ortodoxie. Pri založení univerzity v Halle sa zasadil za prijatie pietisticky orientovaných profesorov, medzi nimi aj svojho priateľa a žiaka Augusta Hermanna Frankeho.

Jeho bohatá korešpondencia s teologickým zameraním bola postupne vydaná (väčšina až po jeho smrti roku 1705) v troch zväzkoch ako Teologické úvahy (Theologische Bedenken). Bol krstným otcom grófa Nikolausa Ludwiga von Zinzendorfa – zakladateľa Hesiel Jednoty bratskej.

  1. Praktický pietizmus v Nemecku – August Hermann Franke

August Hermann Franke (1663-1727) bol veľmi nadaným synom právnika, už 16-ročný začal v Erfurte študovať teológiu. Študoval popri tom aj filológiu a históriu, 1685 získal v Lipsku magisterský titul a začal tam filologicko-exegetické prednášky biblických textov. S ďalšími mladými magistrami založil spoločenstvo milovníkov Biblie (collegium philobiblicum) pre dôkladnejšie štúdium a výklad biblických textov. Na jar 1687 sa zoznámil so Spenerom. V tom istom roku zažil v Lüneburgu svoj „veľký životný obrat“. Počas prípravy kázne si uvedomil, aké silné pochybnosti mal ohľadom kresťanskej viery. Zotrval na modlitbe a zažil nakoniec prekonanie všetkých svojich pochybností. Tento zážitok ovplyvnil jeho celý ďalší život. Odvtedy charakterizovala jeho život zbožnosť, aktívne kresťanstvo a odmietanie čisto rozumovo zameranej vzdelanosti.

V ich biblickom krúžku v Lipsku si Franke so spriatelenými magistrami bez dozoru profesorov spoločne vykladali biblické texty. Po čase sa k nim pridali aj remeselníci a ženy a ich stretnutia získali charakter vzdelávacích hodín. Zanedlho sa však proti nim zdvihol odpor profesorov a ortodoxnej mestskej vrchnosti. Nazvali ich „pietistami“, obvinili z herézie a dôkladne vypočúvali. Krúžok bol zakázaný a Franke opustil Lipsko.

Najprv dostal faru v Erfurte, ale aj tam došlo ku sporom s ortodoxnými duchovnými a tak bol aj odtiaľ koncom roka 1691 vyhostený. Spener ho pozval do Berlína, kde ho zoznámil s ministerským predsedom, ktorý mu po skúšobnej kázni sprostredkoval miesto farára v Glaucha, predmestí Halle. Zároveň ho povolali za profesora gréčtiny a orientálnych jazykov na novú univerzitu v Halle.

Po 30-ročnej vojne vládla v obci Glaucha sociálna bieda a navyše tam až 2/3 obyvateľstva padli za obeť moru (1682/83). Hlavnými problémami tu boli prostitúcia a alkoholizmus. Reakciou na jeho snahy po náprave bolo obvinenie z narúšania cirkevného pokoja zo strany karhaných členov zboru, ale aj magistrátu obce a pokus o jeho odvolanie. Tomu však už zabránila ochrana brandemburského štátu a pozitívny výsledok dvoch štátnych vyšetrovacích komisií.

Množstvo sirôt, ich nevedomosť, ktorú Franke zistil, keď ich pri týždennom sýtení chudobných skúšal z katechizmu, ho viedla ku založeniu školy pre chudobných a neskôr aj internátu. Zanedlho sem posielali svoje deti aj majetní obyvatelia. Do roku 1700 tu školstvo vybudoval podľa schémy troch stavov: „Nemecká škola“ bola ľudová škola pre deti remeselníkov a sedliakov; „Latinská škola“ pripravovala deti meštianstva pre univerzitné štúdium a „Paedagogium Regium“ sa sústredila na budúcich učiteľov. Financované boli tieto ustanovizne hlavne z dobrovoľných milodarov. Ako učitelia tu slúžili študenti univerzity Halle, ktorí za to dostávali zdarma stravu v sirotinci. Pre nich Franke zriadil učiteľský seminár (Seminarium Selectum Praeceptorum).

Razantný rozvoj inštitútov bolo v očiach Frankeho dielom Božím, viditeľným výrazom Jeho starostlivosti, Jeho požehnania. Boh dával potrebné vždy včas, mnohé vypočuté modlitby povzbudzovali Frankeho, aby pokračoval v diele viery.

Keď v okolí vypukla nebezpečná epidémia, modlili sa za ochranu detí. Keď niektoré predsa ochoreli, daroval im známy lekárnik recept na účinný liek. Pripravili si ho dosť pre všetky deti a keď sa tie rýchlo uzdravili, zvýšilo im dosť aj pre široké okolie, ktoré ho vďačne kupovalo. Zanedlho ho vyvážali až do Ruska a Ameriky.

Tlačiareň, ktorú si zriadili pre svoju potrebu, zanedlho dobre slúžila aj širokému okoliu. Absolventi inštitútu, ktorí boli pre svoju spoľahlivosť, zbožnosť a obetavosť veľmi žiadaní v širokom okolí, Frankemu posielali aktuálne správy. Tak vznikli ich noviny, ktoré boli veľmi vysoko hodnotené, lebo prinášali overené a nie vymyslené správy.

Dielo sa rýchlo rozrastá, dva domy už nestačia, preto Franke kúpi celý komplex budov bývalého hostinca U zlatého orla. Aj tieto priestory sú za krátky čas primalé. Preto sa Franke so spolupracovníkmi rozhodne vybudovať veľkú kamennú peknú hlavnú budovu v barokovom štýle. Stavbu v hodnote 2000 toliarov začínajú s kapitálom 100 toliarov. Pruský štát im daruje 10.000 stavebných kameňov a 30.000 tehál a pomoc prichádza aj z ďalších strán. Franke často hovoril o tom, ako ich Boh obdarúval. Prichádzajú ale aj ťažšie časy, keď on aj spolupracovníci museli niekedy predávať aj svoje šaty, aby večer mohli vyplatiť robotníkom mzdu.

V novej budove boli začlenené: lekáreň, nemocnica, vydavateľstvo, kníhkupectvo a tlačiareň. Po roku 1700 za touto hlavnou budovou vzniká v rýchlom slede dlhá rada budov, v ktorých sú remeselnícke a umelecké dielne na krytie vlastnej potreby aj na vzdelávanie. Novostavba Paedagogium Regium uzatvára komplex školského mestečka.

V roku Frankeho smrti (1727) v jeho inštitútoch vyučovalo okolo 160 učiteľov asi 2000 žiakov. Okrem nich tú pracovalo ešte okolo 800 remeselníkov, hospodárskych pracovníkov, lekárov, ošetrovateľov a lekárnikov. Popri školách a internátoch tu totiž pre vlastnú potrebu mali svoju pekáreň, stolársku dielňu, jatky, tkáčovňu a iné. To všetko bolo zaopatrené Božou štedrosťou.

Pokora, svedomitosť, obetavosť a hlavne dôvera v Božiu pomoc v pravý čas, ktorej sa od Frankeho a svojich učiteľov naučili, študentom veľmi pomáhala v ich živote a službe.

Dosiahnuté výsledky vzbudili v ňom nádej, že je možné „reálne zlepšenie vo všetkých stavoch v Nemecku, aj v Európe, aj vo zvyšku sveta“. V niektorých nemeckých mestách (ale aj v zahraničí – napr. Georg Müller v anglickom Bristole) vznikli sirotince podľa vzoru v Halle. Často cez bývalých Frankeho študentov sa nadviazali kontakty s podobne zmýšľajúcimi v Holandsku, Anglicku, Škandinávii, Čechách, Rusku a Maďarsku.

Roku 1710 vznikol biblický ústav (pomenovaný neskôr podľa jeho podstatného podporovateľa baróna von Canstein), ktorý len za prvých 10 rokov od svojho vzniku rozdal vyše 100 tisíc Nových zmlúv a 80 tisíc Biblií. Množstvo náboženských spisov sa tlačilo v rozličných jazykoch a boli rozšírené až do vzdialených miest Európy.

Pri budovách Frankeho inštitútov stojí pamätník Augusta Hermanna Frankeho (s dvomi deťmi), na ktorom má pod menom jeho krátku charakteristiku: Dôveroval Bohu (Er vertraute Gott).

  1. Gróf a evanjelický kňaz Nicolaus Ludwig von Zinzendorf – vznik Hesiel

Oni však zvíťazili … krvou Baránkovou a slovom svojho svedectva a nemilovali svoj život až do smrti. Zjavenie 12,11

Biblická hodina začala. Otvorili sme evanjelické spevníky a do očí mi padlo meno autora textu: von Zinzendorf. Kto bol tento muž?

Jeho šľachtický pôvod ho predurčil, aby sa stal ministrom vo vláde. A on sa stal ministrom. Ale Božím. Martin Luther totiž napísal, že každý pokrstený kresťan je kňaz (socerdos), kým farár je služobník (minister).

Cesta von Zinzendorfa (1700-1760) ku ordinácii však bola ťažká, hoci sa Božie povolanie prejavovalo v jeho živote od detstva. Ako 18-ročný skoro sprostredkoval zmierenie medzi pietistami a ortodoxami v nemeckej cirkvi. Ale rodina ho zastavila. Totiž jeho poručník (otec umrel veľmi skoro) mal iné plány ako Pán stvorenia. Mladého von Zinzendorfa poslal na svetskú školu a ešte mu dal za spoločníka muža, ktorý ho mal úplne odviesť od duchovných myšlienok.

Lenže Boh nepozná prekážky. Každého z nás musí tešiť, že úprimná viera prekonala aj v tomto prípade ťažkosti a zvody. Teda aj naša, či našich detí má šancu odolať. Je totiž založená na Duchu svätom. Popri štúdiu práva si von Zinzendorf našiel čas aj na teológiu, ale spoločenský status mu nedovoľoval stať sa farárom. Spolu s inými šľachticmi zapálenými pre Božie kráľovstvo však založil „Rád horčičného semiačka“. Nešlo o mníšsku komunitu, ale spolu sa zaviazali pomáhať si pri šírení Evanjelia. A naozaj, keď boli neskôr misionári v problémoch, členovia rádu pomáhali.

Aby sa duchovne postaral o poddaných, pozval na svoje panstvo zapáleného farára Rotheho a neskôr tam prichýlil Moravských bratov, ktorých vyhnali v rámci protireformácie. Nakoniec aj ich biskupa – J.A. Komenského vypovedali ešte predtým.

Aj keď sa snažil túto malú cirkev včleniť do evanjelickej a presvedčil ich prijať Augsburgské vyznanie, vrchnosť ho odsudzovala. Dokonca mu chceli zabaviť majetok, ale v poslednej chvíli, keď už štátne orgány prichádzali na panstvo, sa podarilo odvrátiť najhoršie. Ale neskôr ho vypovedali zo Saska.

Napriek nepriazni vyvstala potreba, aby sa stal ordinovaným služobníkom a mohol vysluhovať sviatosti. Tak sa prihlásil na skúšky, ale pod iným zo svojich mien (ako bohatý šľachtic mal viac panstiev a tak aj viac „von“ …). Jeho skúšajúci bol po pár dňoch nadmieru spokojný. Vo voľnom čase mu počas rozhovoru ukázal svoj nový spis. Namierený proti… von Zinzendorfovi. Vtedy náš gróf povedal: „Ale to je ďalšie z mojich mien.“ Vtedy skúšajúci zbadal, že sa stal obeťou ohováračskej kampane a spis zničil.

Na grófovom živote bolo zaujímavé, že nemal problémy byť šľachticom, obliekať sa skvostne a rozprávať sa s kráľmi, ale nemal problém ani pešo prechádzať po drsnom Baltickom pobreží a zachraňovať ľuďom večný život. Dokonca ho na niekoľko dní zavreli v Rusku, ale nič ho nemohlo oddialiť od Krista.

Najdôležitejšou vecou bola pre neho vždy vykupiteľská smrť Pána Ježiša Krista. Tým sa vôbec nelíšil od Luthera. Vykúpenie, ako záslužný čin nášho Spasiteľa je naozaj nezaplatiteľné. V Jeho ranách sme boli uzdravení z hriechu a smrti. Baránkovu krv a rany pripomínal von Zinzendorf veľmi často sebe, aj iným.

Zo spoločenstva, ktoré žilo v Herrnhute, vyšli Heslá, ktoré sa rozleteli do sveta medzi rôzne viditeľné cirkvi a sú aj základom našej Tesnej brány. Práve tam začalo najväčšie modlitebné stretnutie na svete. Od roku 1727 neprestajne prúdili slová k Pánovi 125 rokov a to 24 hodín denne.

Vyšlo odtiaľ aj veľa misionárov. Sám von Zinzendorf cestoval evanjelizovať aj za oceán. Pri jednej ceste niekoľkí kresťania odovzdali svoj život do otroctva. Túžili totiž priniesť Slovo života otrokom na ostrov, ktorého majiteľ tam nikoho nepúšťal. Zvolili teda jedinú možnosť, ktorá znamenala, že sa už nikdy nebudú môcť rozhodovať a nikdy nebudú môcť robiť, čo by chceli, len drieť na nového vlastníka.

Keď ich spútaných odnášala loď zakričali na blízkych. „Baránok si zaslúži odmenu za veľkú cenu, ktorú za nás zaplatil.“

Pripomínajme si, čo pre nás znamená krv preliata na kríži. Boli sme ňou draho kúpení. Nebojme sa teda draho platiť. Možno nás vysmejú a ohovoria, možno si budú klopať na čelo. Ale kto ťahá topiaceho z mora, nehľadí na fazónu. Hlavne, nech sú ľudia zachránení. (Dubec, Peter: Gróf a evanjelický kňaz Nicolaus Ludwig von Zinzendorf)

  1. Ďalšie osobnosti pietizmu

Keď sme si trochu podrobnejšie predstavili zopár najvýraznejších postáv z raných dôb pietizmu, ostáva nám už len málo času na tých mnohých ďalších. Preto tu už len nasledujú mená a krátke charakteristiky tých, ktorí sa k tomuto smeru hlásili:

V Nemecku to bol predovšetkým syn A.H.Frankeho – Gotthilf August Francke, ktorý pokračoval v jeho diele. Vo Würtembersku Johann Albrecht Bengel (1687–1752) svojou teológiou ovplyvnil generácie študentov. Jeho žiakom bol napríklad aj Philipp Friedrich Hiller (1698–1769), ktorého piesne sú aj v našom spevníku. Máme tam piesne aj od ďalších dvoch autorov, ktorí pietizmus veľmi výrazne ovplyvnili: Gerhard Tersteegen (1697-1769), od ktorého máme okrem krásnych piesní aj to satirické podobenstvo o domácich husiach a ich gunárovi (raz za týždeň najvýrečnejší gunár vyskočí na plot a káže husiam o lietaní; všetky mu obdivne načúvajú, súhlasne prikyvujú, ale nikdy žiaľ nevzlietnu). Druhým je Johann Christoph Blumhardt (1805-1880), farár známy vytrvalými modlitbami za démonmi posadnutú pomocnicu na ich fare (keď z nej nakoniec démoni s výkrikmi „Ježiš je víťaz!“ vyšli, nastalo v zbore veľké prebudenie: pred jeho farskou kanceláriou čakali väčšinu dňa kajúcni členovia zboru, aby sa s nimi postupne modlil a ich životy boli očistené od hriechu a tak od základu zmenené). Ďalej to bol Johann Hinrich Wichern (1808–1881) – zakladateľ vnútornej misie nemeckej evanjelickej cirkvi a ďalší.

Vo Švédsku to bol napríklad Carl Olaf Rosenius (1816-1868), ktorý založil noviny Pietisten a ktorého poznáme z čítania Každý deň s Bohom, ktoré vyšlo v EVS.

Na Slovensku to bol Frankeho žiak z Očovej – polyhistor Matej Bel – nazývaný aj „učená ozdoba Uhorska“ (magnum decus Hungariae). Ale aj podpredseda Matice Slovenskej Karol Kuzmány (1806-1866) preložil do Zpěvníka niektoré piesne Zinzendorfa, ktorého zbožnosť ho dlho ovplyvňovala. Z mladších to sú hlavne sestry Kristína a Mária Royové – farárske dcéry zo Starej Turej, ktoré svojimi literárnymi dielami (Bez Boha na svete, Za Svetlom a so Svetlom…) a piesňami (Smieť žiť pre Krista…) v mnohých podnietili vieru v Spasiteľa.

  1. Kritika a výhrady proti pietizmu

Predstavím tu 15 najčastejších výhrad voči pietizmu, ako ich zhrnul a komentoval Lothar Gassmann (autor mnohých príručiek k aktuálnym kresťanským témam) vo svojej práci Pietizmus – kam? Nové zváženie v kríze cirkvi (Pietismus – wohin? Neubesinnung in der Krise der Kirche, 2003). Spracoval tu totiž viaceré kritické diela, ktoré vyšli práve v období okolo našej Ružomberskej synody (1707), kde bol nakoniec pietizmus posúdený ako negatívny pre vtedajšiu evanjelickú cirkev.

Aj keď bol pietizmus zamýšľaný ako reformné hnutie obnovy cirkvi, od začiatku až doteraz vyvoláva mnohé negatívne stanoviská, spisy až zákazy. Odpor prichádzal z mnohých strán: od ortodoxnej časti cirkvi ako aj od osvietenstva, od vedenia cirkvi až po vlády. Ku raným protivníkom patril napr. gdaňský profesor Daniel Schel(g)wi(n)g (1643-1715) so svojim spisom Sektársky pietizmus (Die sektiererische Pietisterei – 1696/97) alebo drážďanský superintendent Valentin Ernst Löscher (1673-1749) so svojim dielom Úplný Timotheus Verinus (Vollständigen Timotheus Verinus – 1718/21). Nasledujúcich 15 kritických bodov je spracovaných podľa Nariadenia proti pietizmu (Verordnung gegen den Pietismus) konzistória v Braunschweig-Lüneburgu z roku 1703. Uvidíme, že aj keď niektoré z týchto výhrad budú oprávnené voči zástupcom radikálneho alebo mystického pietizmu, nie však voči triezvemu a umiernenému smeru, ako ich predstavovali Spener alebo Franke.

Pietistom sa vyčítali nasledujúce body (v zátvorke sú poznámky autora L.G.):

  1. Nerešpektujú nariadenia cirkevnej vrchnosti pod výhradou, že Boha treba viac poslúchať ako ľudí. (Táto otázka je dodnes aktuálna: Do akej miery máme poslúchať štát alebo cirkev v otázkach potratov, sobášov homosexuálov, kritiky Biblie a podobne?)
  2. Znevažujú úrad evanjelických kazateľov prehnaným zdôrazňovaním všeobecného kňazstva. (Bolo veľa spoločenstiev, ktoré sa stretávali bez cirkevného dohľadu.)
  3. Nie je vraj nutné chodiť do kostola, pretože chrám Boží je v srdciach veriacich. (To nebol názor všetkých pietistov, najmenej Spenerov, ale boli také prúdy medzi separatistami a „inšpirovanými“ s dôrazom na „vnútorné svetlo“.)
  4. Nezúčastňujú sa Večere Pánovej. (Toto bola neoprávnená výhrada hlavne voči raným pietistom. Mnohí sa pridŕžali svojho zboru a zúčastňovali sa sviatostí.)
  5. Zavrhujú krst detí. (viď pozn. k bodu 4.)
  6. Znevažujú spoveď. (viď pozn. k bodu 4.)
  7. Snažia sa posvätením ku vlastnej dokonalosti v protiklade ku textom ako je Rímskym 3 alebo 1.Jána 1 a iným. Siedmu kapitolu Rímskym vzťahujú na neznovuzrodeného človeka. (Snahu pietistov o posvätenie radi znevažovali ako perfekcionizmus. Spener, Franke a iní sa však pohybovali v rámci luteránskeho učenia o ospravedlnení.)
  8. Pridŕžajú sa mystiky, vnútornému svetlu. (Toto sa týkalo len pietistov mysticko-teosofickej línie.)
  9. Predstavujú ne-pietistov ako neznovuzrodených. (Je to výhrada voči nadradenosti a farizejskému správaniu, pred ktorými sa pietisti mali varovať. Nielen medzi pietistami sú znovuzrodení a spasení!)
  10. Priťahujú do svojich skupiniek nevzdelané duše a pestujú tam nevhodnú slobodu ducha. (Je to výhrada voči odčleňovaniu sa „tajnej kázni“.)
  11. Zastupujú chiliazmus t.j. učenie o budúcom príchode tisícročného kráľovstva. (V tradícii reformačných vyznávačských spisoch to bolo zavrhnuté, lebo mali v 16. storočí zlé skúsenosti s chiliastickými extrémistami. Napriek tomu je toto učenie jasne v Písme, napr. v Zjavení 20, čo Spener a po ňom aj iní pietisti nanovo objavili a zdôrazňovali.)
  12. Smiech a tanec označujú za smrteľné hriechy. (Raným pietistom vyčítali zákonnícku úzkoprsosť. Dnes je to v pietizme niekde aj naopak.)
  13. Skutky považujú za charakteristiku kresťana a umenšujú tým vieru. (Táto výhrada sa nehodila na pietistov v línii Spenera, ktorý sa vždy prikláňal ku luteránstvu.)
  14. Vo vzťahu ku sviatostiam zastupujú donatizmus, t.j. že sviatosti sú platné len ak sú udeľované znovuzrodenými. (viď pozn. ku bodu 13.)
  15. Niektorí sú proti práci, pretože znovuzrodení majú byť činní len pre Boha. (Táto výhrada sa týkala len niektorých blúznivcov medzi pietistami. Väčšina sa verne venovala svojej práci.)
  16. Niektorí zastávajú učenie o všeobecnom zmierení.

Všeobecne sa pietistom vyčíta, že neuznávajú vyznávačské spisy reformátorov a nerobia rozdiely v odmietaní každej filozofie. Ak to máme zhrnúť: Tieto výhrady boli čiastočne oprávnené, boli však neospravedlniteľným spôsobom stále znovu zovšeobecňované. Neskôr nastúpili aj zmierlivejšie tóny, napríklad vo Würtembergu vo forme Reskriptu voči pietizmu z roku 1743.

  1. Záver

Ak by to rozsah tejto prednášky dovoľoval, bolo by vhodné tu dôkladnejšie rozobrať ešte aspoň závažnú otázku významu pietizmu pre našu cirkev. Toto budeme ale musieť ponechať pre ďalšiu samostatnú prednášku. Tu by som rád upozornil na výbornú prácu Wernera de Boora: Pietizmus v luteránskom vyznaní, z ktorej som citoval na začiatku.

 

  1. Literatúra a zdroje:

Boor, Werner de: Pietizmus v luteránskom vyznaní, Evanjelizačná sekcia Vnútromisijného výboru Ev.a.v.cirkvi na Slovensku, 1995

Říčan, Rudolf: Dějiny Jednoty bratrské, Kalich, 1957

Čáky, Milan: Pietizmus v politickom myslení na Slovensku (do synody v Ružomberku v roku 1707), in: Slovenská politologická revue 3/2006

Z internetu:

http://ichabodthegloryhasdeparted.blogspot.com/2008/11/pietism-narrative-basics-save-this-link.html

http://de.wikipedia.org/wiki/Lewis_Bayly

http://www.ccel.org/ccel/bayly/piety.html

http://de.wikipedia.org/wiki/Philipp_Jacob_Spener

http://gymnasium.ahfs-detmold.de/home/entstehung/august-hermann-francke/

http://sk.wikipedia.org/wiki/Pietizmus

http://www.bible-only.org/german/handbuch/Pietismus.html

2.3.2012

(Prednáška z konferencie MoS)                                                           Mikuláš Lipták

This entry was posted in História and tagged , . Bookmark the permalink.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *