Skutky 7: 54 Keď to počuli, v srdci zúrili a škrípali zubami proti nemu. 55 Ale on, plný Ducha Svätého, uprene sa zahľadel na nebo, videl Božiu slávu a Ježiša stáť po pravici Boha 56 a povedal: „Hľa, vidím otvorené nebo a Syna človeka stáť po pravici Boha.“…59 A kameňovali Štefana, ktorý volal slovami: „Pane Ježišu, prijmi môjho ducha.“ 60 Potom si kľakol a zvolal mocným hlasom: „Pane, nezapočítaj im tento hriech.“ Keď to povedal, zomrel.
Štefan mal naozaj pestré „Vianoce“. Bohaté na dary. Plnosť Ducha Svätého, namiesto plných tanierov. Videl Božiu slávu a Ježiša, miesto gýčových programov, čo sa naozaj nedá porovnať.
A nakoniec ten najväčší dar – Večný život. Popri tom nezabudnime na dar odpustenia. Odpúšťať nepriateľom nie je ľahké. Bez Kristovho daru to nejde.
Náš duch sa raduje v Duchu Svätom, ako Boh obdaroval svojho služobníka.
A čo telo? To v nás asi vrie: „Veď zomrel. Veď zažil poníženie. Veď ho kameňovali…“
Je na nás, čo si vyberieme.
Žiť telom. Užívať si ním. Hľadať ďalšie a ďalšie zážitky, lebo túžime po čomsi väčšom. Lenže smäd po Božej sláve neuhasia slávy pozemských celebrít…
Alebo žiť duchom. Zažívať tu poníženie – ktoré je tiež darom, pokiaľ nás pretaví do pokory. Alebo niečo ešte drsnejšie z pohľadu tela, no požehnanejšie pre ducha.
Čím teda žijeme? (Gal 5,25 Ak Duchom žijeme, aj žime podľa Ducha.)
Modlime sa k Duchu Svätému, aby nás napĺňal a viedol, aj keď to bolí. Aby v nás prehlboval pokoru, vieru, lásku a odvahu…
