Lukáš 15:4-6 Keby niekto z vás mal sto oviec a stratil by jednu z nich, či nenechá deväťdesiatdeväť na pustatine a nejde za stratenou, kým ju nenájde? 5 A keď ju nájde, položí si ju s radosťou na plecia; 6 potom, príduc domov, zvolá si priateľov a susedov a povie im: Radujte sa so mnou, lebo som si našiel stratenú ovcu.
Toto podobenstvo určite poznáme všetci. Počuli sme ho už snáď stokrát a ktovie koľkokrát sme ho vysvetľovali. Druhou otázkou je, koľkokrát sme si povedali: „Ja som tá ovečka, prosím, vytiahni ma z týchto bodliakov, jamy a černičia.“ Viem, že černice v Izraeli asi nerastú, ale my určite poznáme tie dlhé pevné hady pokryté ostrými a silnými tŕňmi.
Ono je dosť ťažké vôbec vidieť, že sme v jame. Hlavne v takej, kde je tma ako v rohu. Po tme proste tmu nevidieť. Ale tŕnie cítiť vždy. Lenže čo z pocitov, keď sme v temnote? Cítime bolesť, ale kto ju vlastne spôsobil? Všimnime si, že tŕnie, teda „čo“ sa mení na „kto“. Bolesť v duši – spôsobenú hriechom – pripisujeme ľuďom naokolo. Áno, tí nás provokujú otočiť sa, či posunúť. Ale nemôžu až tak veľmi za to, čím je spútaná naša duša. Spomeniem v prvom rade nereálne očakávania. Svet nás kŕmi romantickými nezmyslami o vysnívaných princoch, či dokonalých kňažkách lásky. Vôbec – o dokonalých ľuďoch, ktorí spasia svet. Čítal som o jednej žene, ktorá si myslela, že Stalin nikdy neumrie. A keď sa to stalo, zažila nervový šok. To je extrémny prípad, ale určite ho poznáme z menších sklamaní, ktorých základom je príliš veľká viera v kohosi, čo nie je Bohom. Či už sú v osobnom živote, politike, alebo… Áno, aj v cirkvi.
Otázkou je, koľkokrát v bolesti odsudzujeme človeka, ktorý čosi vyslovil a koľkokrát povieme: „Pane Ježiši, Svetlo sveta, odkry, čo ma to vlastne bolí. Aký tŕň mojej zle zameranej viery ma zranil. Hlavne ma prosím vylieč a zachráň svoju stratenú ovečku!“
Vieme sa spoľahnúť aj na veci. Dnes sa tešíme na nový mobil, či počítač a keď ho dostaneme, zistíme, že životu to nepridalo na šťastí. A po krátkom čase naň nadávame, keď reklama podsunie nový a dokonalejší model.
Nebezpečné je aj zamerať sa na vcelku dobrú vec. Napríklad metódu výchovy, či zákony. Áno, potrebujeme metódy a poznanie zákonov, či zákonitostí. Často je za nimi sám Boh, ktorý ich daroval, aby nám slúžili. Ale keď príliš zaplnia náš život, keď namiesto služby začnú byť objektom lásky, začne problém, ktorý zažili farizeji. Dodržiavali zákony, ale nespoznali Toho, čo bol pri ich vzniku. Nemilovali Ho.
Galatským 4:22 Lebo je napísané, že Abrahám mal dvoch synov: jedného od služobnej, druhého od slobodnej.
Čo dosiahneme len prostredníctvom metód, či používania zákonov, bude prázdne, bude skôr, či neskôr robiť problémy a bude musieť odísť (G 4:30). V horšom prípade odídeme s tým a budeme si nahovárať, že sme vlastne práve my ostali, že sme stále pupkom sveta… Ale… Poznáme skutočnú pravdu? Vpustíme Svetlo na svoje cesty?
Teraz sa posunieme ku ďalšej myšlienke. Už sme sa snáď videli v koži ovečky, čo sa stratila. Ale čo keď Pán povie: „Chcem zachrániť ďalšiu ovečku. Chcem to urobiť skrze teba. Poď. Poď von spomedzi 99 dobrých a nájdeme tú jednu. Kdesi na pustatine. Bude zlá, zranená. Bude popletená a tak ťa možno kopne, či pohryzie, ale zachránime ju!“
Tu je dôležité uvedomiť si: „Kto som a kto mi hovorí do duše.“ Satan nás bude chcieť pritiahnuť za vlkom v ovčom rúchu, aby sme premárnili život. Ale ak povolá Kristus, vyzve, aby sme zabudli na úspech kvôli vernosti. Aby sme zabudli na svoje pohodlie, či zaopatrenie kvôli zaopatreniu toho druhého. Vyzve zabudnúť na pýchu, sebadôveru, sebavyvyšovanie, aby sme boli vhodným nástrojom na vyťahovanie z hĺbky. Prijmeme to?
Lukáš 15:4 Keby niekto z vás mal sto oviec a stratil by jednu z nich, či nenechá deväťdesiatdeväť na pustatine a nejde za stratenou, kým ju nenájde?
5 A keď ju nájde, položí si ju s radosťou na plecia;
6 potom, príduc domov, zvolá si priateľov a susedov a povie im: Radujte sa so mnou, lebo som si našiel stratenú ovcu.
Toto podobenstvo určite poznáme všetci. Počuli sme ho už snáď stokrát a ktovie koľkokrát sme ho vysvetľovali. Druhou otázkou je, koľkokrát sme si povedali: „Ja som tá ovečka, prosím, vytiahni ma z týchto bodliakov, jamy a černičia.“ Viem, že černice v Izraeli asi nerastú, ale my určite poznáme tie dlhé pevné hady pokryté ostrými a silnými tŕňmi.
Ono je dosť ťažké vôbec vidieť, že sme v jame. Hlavne v takej, kde je tma ako v rohu. Po tme proste tmu nevidieť. Ale tŕnie cítiť vždy. Lenže čo z pocitov, keď je okolo nás tma? Cítime bolesť, ale kto ju vlastne spôsobil? Všimnime si, že tŕnie, teda „čo“ sa mení na „kto“. Bolesť v duši – spôsobenú hriechom – pripisujeme ľuďom naokolo. Áno, tí nás provokujú otočiť sa, či posunúť. Ale nemôžu až tak veľmi za to, čím je spútaná naša duša. Spomeniem v prvom rade nereálne očakávania. Svet nás kŕmi romantickými nezmyslami o vysnívaných princoch, či dokonalých kňažkách lásky. Vôbec – o dokonalých ľuďoch, ktorí spasia svet. Čítal som o jednej žene, ktorá si myslela, že Stalin nikdy neumrie. A keď sa to stalo, zažila nervový šok. To je extrémny prípad, ale určite ho poznáme z menších sklamaní, ktorých základom je príliš veľká viera v kohosi, čo nie je Bohom. Či už sú v osobnom živote, politike, alebo… Áno, aj v cirkvi.
Otázkou je, koľkokrát v bolesti odsudzujeme človeka, ktorý čosi povedal a koľkokrát povieme: „Pane Ježiši, Svetlo sveta, odkry, čo ma to vlastne bolí. Aký tŕň zle zameranej viery ma zranil. Hlavne ma prosím vylieč a zachráň svoju stratenú ovečku!“
Vieme sa spoľahnúť aj na veci. Dnes sa tešíme na nový mobil, či počítač a keď ho dostaneme, zistíme, že životu to nepridalo na šťastí. A po krátkom čase naň nadávame, keď reklama podsunie nový a dokonalejší model.
Nebezpečné je zamerať sa na vcelku dobrú vec. Napríklad metódu výchovy, či zákony. Áno, potrebujeme metódy a poznanie zákonov, či zákonitostí. Často je za nimi sám Boh, ktorý ich daroval, aby nám slúžili. Ale keď príliš zaplnia náš život, keď namiesto služby začnú byť objektom lásky, začne problém, ktorý zažili farizeji. Dodržiavali zákony, ale nespoznali Toho, čo bol pri ich vzniku. Nemilovali Ho.
Galatským 4:22 Lebo je napísané, že Abrahám mal dvoch synov: jedného od služobnej, druhého od slobodnej.
Čo dosiahneme len prostredníctvom metód, či používania zákonov, bude prázdne, bude skôr, či neskôr robiť problémy a bude musieť odísť. V horšom prípade odídeme s tým a budeme si nahovárať, že sme vlastne práve my ostali, že sme stále pupkom sveta… Ale… Poznáme skutočnú pravdu? Vpustíme Svetlo na svoje cesty?
Teraz sa posunieme ku ďalšej myšlienke. Už sme sa snáď videli v koži ovečky, čo sa stratila. Ale čo keď Pán povie: „Chcem zachrániť ďalšiu ovečku. Chcem to urobiť skrze teba. Poď. Poď von spomedzi 99 dobrých a nájdeme tú jednu. Kdesi na pustatine. Bude zlá, zranená. Bude kopať a hrýzť. Ale zachránime ju.“
Tu je dôležité uvedomiť si: „Kto som a kto mi hovorí do duše.“ Satan nás bude chcieť pritiahnuť za vlkom v ovčom rúchu, aby sme premárnili život. Ale ak povolá Kristus, vyzve, aby sme zabudli na úspech kvôli vernosti. Aby sme zabudli na svoje pohodlie, či zaopatrenie kvôli zaopatreniu toho druhého. Vyzve zabudnúť na pýchu, sebadôveru, sebavyvyšovanie, aby sme boli vhodným nástrojom na vyťahovanie z hĺbky. Prijmeme to?