Sk 2,46a-47: s plesajúcim a úprimným srdcom, 47 chválili Boha a boli obľúbení u všetkého ľudu. A Pán pridával na každý deň tých, ktorí boli zachránení
Uvedomujeme si, aké veľké poslanie nám dal Pán Ježiš? Zachraňovať duše pre večnosť. Na tom Bohu zíleží najviac. Keď sa dieťa topí, rodičia nemyslia na nič iné. A tu sa množstvo detí Najvyššieho topí v hriechu…
Tým nechcem povedať, že všetci majú ihneď vyplávať na misiu. Nakoniec, kto by im zaplatil lístok?!. Takže prvá otázka: "Ako podporuješ misiu?"
Ale samozrejme aj osobné svedectvo je nevyhnutné. Najprv skutkom a potom aj slovom. Nič nesmie chýbať. Slovo bez skutku je trápne a odradzuje. Skutky bez pokorného svedectva: "Nie ja, ale Boh skrze mňa koná dobro" – vedú ku zbožstveniu človeka.
V každej rodine musíme viesť ku hlbšieho vzťahu s Kristom deti. A nielen deti. Dobrým misionárom vo svete sa stane ten, kto sa vie v rodine odovzdať Bohu, aby šíril lásku, odpustenie, ale aj odmietanie hriechu. Tu vyjde na povrch každá naša chyba, každá skrytá zloba. Tu sa naučíme skutočnému pokániu.
Kto sa nevenuje svojim, ale vonku strieľa Zákonom, ako z kanóna, možno získa nasledovníkov, ale určite nie zachránené duše pre večnosť.
V každom zamestnaní môžeme konať tak, aby mali ľudia lepší vzťah k Bohu a láske. Nemáme sa však znásilňovať do úsmevu. Bohu ide o srdce.
Keď ma povedzme zavolajú pomôcť, tlačí sa mi do duše myšlienka:
"Čo otravujú práve teraz, keď mám inú prácu?" – ale aj podpora:
"Miluj, teš sa, že môžeš pomôcť a ukázať, aký je Stvoriteľ dobrý."
Áno, napísal som podpora, nie príkaz, lebo žijeme pod zákonom životodárneho Ducha (R8,2), ktorý pomáha, podporuje a napĺňa láskou.
Nebojme sa, že nemáme dostatok skúseností, vzdelania, či sily. On nám ich dá. Len my sa musíme dať do Jeho rúk.