Tá spolusestra má odžitých 71 rokov a za sebou ťažký život. Snáď o to ťažší, že všetky životné trápenia prešla bez schúlenia sa do Božej náruče.
Všetci jej príbuzní zomreli pred viac ako desiatimi rokmi, niektorí tragicky.
Kvôli silnej reume a veľkým bolestiach je už na vozíku. Sama sa o seba už postarať nevládze, jtak e už rok je v domove dôchodcov. Medzi jej silné stránky patrí myseľ, ktorá funguje napriek mnohým ostatným zlyhaniam. Už pri druhej našej návšteve prijala Pána Ježiša, odovzdala mu svoj život, avšak zjavná zmena neprichádzala. Od malička chodila do kostola a nerozumela.
Nerozumela a stále ešte stále nerozumie mnohým veciam. Napríklad nerozumela, prečo by mohla prísť k Pánovi Ježišovi aj bez predchádzajúcej Večere Pánovej, keď od chvíle prijatia Večere Pánovej opäť zhrešila.
Nerozumela, ako sa môže vyslobodiť od akéhokoľvek hriechu v každý čas a to vyznaním hriechu a pokáním pred Pánom Ježišom a nerozumie ani čo to znamená byť s Pánom Ježišom….
Nerozumie, ako sa má modliť a že sa môže modliť svojimi vlastnými slovami.
Keď sa dozvedela, že svoj hriech môže vyznať Pánovi Ježišovi hneď a svojimi vlastnými slovami a že jej bude následne aj hneď odpustené, bola to pre ňu veľmi dobrá správa, ktorá ju zbavila hrozného bremena.
Keď k nej prichádzam/e, často sa jej pýtame asi takto:
"Tak, ako sa máte? Máte ešte bolesti? Čo ste prežili s Pánom Ježišom? Prišiel k vám? Zjavil sa vám nejako?"
Možno na prvé otázky dostaneme ešte akú-takú odpoveď, no na tú poslednú sme do včerajška (17.8.2008) odpoveď ešte ani raz nedostali. Modlíme sa za ňu spolu s manželom a očakávame na Pána Ježiša, aby sa On tejto našej milovanej Osobne zjavil. Jej bolesti z Božej milosti ustúpili, nie sú tak neznesiteľne silné. A tak sme s vďakou očakávali, že teraz príde aj lepšie vnímanie tých Božích vecí.
Pri minulej návšteve, po tom, ako sme sa spolu rozprávali, čítali si Božie Slovo, modlili sa, odviezol našu pani môj manžel aj s vozíkom ku stolu, pretože bol práve čas večere.
"Prosím vás, keby ste mi dali ten hrnček bližšie!" poprosila naša milovaná. V priestrannej jedálni bolo viac takýchto ľudí, ktorí len s ťažkosťou dvíhali svoje ruky s lyžicami k ústam a ak do nich trafili, tak to bol veľký úspech. Niektorí svoje ruky však ani nezdvihli.
Priznám sa, vo svojom vnútri ma prebodla veľká bolesť. Ako to? Ako to, že ma nenapadlo doniesť tejto žene dobré jedlo a pomôcť jej, aby ho aj zjedla?
Prečo som si to, že je len kosť a koža nedala do súvisu s jej prázdnym žalúdkom? Veď som sa jej neraz pýtala, čo má rada, či jej niečo mám priniesť, vždy len milo odpovedala, že ona má všetko, čo potrebuje. Prosila som Pána Ježiša o odpustenie. A tak sme jej nabudúce doniesli nejaké to jedlo. Oči sa jej rozžiarili a s pomocou zjedla tri plné misky jedla. Bola skutočne veľmi vyhladovaná. Prosili sme Pána Ježiša, aby jej toľko jedla naraz neuškodilo.
Vedľa nej sediaca babička pokojne čakala, kým sa naša milovaná naje. A potom len ticho poznamenala, že dnes sa jej ten šalát akosi do úst dať nedarí. Aj ona dostala pomoc a potom povedala: "Pánboh zaplať."
Nuž niekedy, keď sa modlím/e, aby sa Pán Ježiš niekomu Osobne zjavil, tak On Osobne zjaví niečo, čo mám urobiť ja to práve preto, aby sa On Osobne mohol zjaviť aj tým ostatným.