Cestou na polikliniku ma sprevádzali čierne mraky. Nie v duši, ale na oblohe. Nečakalo ma žiadne dramatické vyšetrenie a vlastne budem rozprávať len o počasí. Teda – nielen o počasí.
Mraky mám v júli omnoho radšej, než štyridsiatku na teplomery, ale bál som sa, že manželka s deťmi zmoknú. Práve preto ma o hodinu potešilo slnko:
„Nezmoknú!“ – povedal som si s radosťou, ktorá bola väčšia, ako obyčajne. Akoby neviditeľná ruka pohladila dušu. A najviac ma prekvapili manželkine slová večer:
„Boli sme vypočuté – neprišla búrka!“
Ona nehovorí často takéto svedectvá a musím priznať, že aj ja by som mal poriadne pridať…
Moje pohladenie a jej svedectvo mi pripomenuli, že zázraky sa dejú stále, ale možno najväčším zázrakom je mať otvorenú dušu a vidieť ich.