Jk 2,13 Lebo nemilosrdný bude súd nad tým, kto nepreukazoval milosrdenstvo; milosrdenstvo nemá strach pred súdom.
Pán Ježiš nám dáva milosť. Mnohí ľudia ku nej však pristupujú nesprávne. Povedia svojim životom: „Bože, daj mi spasenie a pokoj!„
Ono je to v poriadku, pokiaľ majú na mysli: „Naplň ma pokojom, aby sa cezo mňa šíril do okolia, nech sú všetci spasení!„
Mnohí však rozmýšľajú sebecky: „Nech mám svoj život, aký mám a ku tomu nech mám aj život večný. Chcem, aby moje svedomie nebránilo mojim žiadostiam. Aby mi dalo pokoj.“
A to už v poriadku nie je. Keď Pán Ježiš dáva milosrdenstvo a spasenie, dáva seba. On je totiž vzkriesenie i život. A keď chceme byť v nebi, On je jedinou cestou, On je bránou do dobrej Večnosti.
No a keď sme s Ním zjednotení, nielenže sme zjednotení s nebom, ale aj s Kristovou túžbou zachraňovať hynúcich. Veď čo iné je milosrdenstvo, než snaha zachrániť od pekla? Je bezcitné pozerať sa na ľudí, ako sa topia v duchovnom močiari!
Kto netúži niesť Evanjelium, ten smeruje k súdu. Chýba mu totiž milosrdenstvo. Nie nehovorím o zásluhách. Človek môže byť spasený, aj keď sa mu nepodarilo zvestovať Krista.
Vôbec nejde o naše skutky. Ide o Krista, ktorý chce konať v nás spasenie. Keď zachraňuje nás, zachraňuje cez nás. Ak s vzdáme toho druhého, nebude robiť ani to prvé…
Neznamená to, že každý musí hlásať Krista na námestí. Ale každý spasený človek má v sebe aktívnu túžbu zachraňovať. Keď sám nemá ten dar svedčiť, ten povzbudzuje svedkov. Alebo platí misionárovi cestu do zahraničia. A určite sa modlí za záchranu ľudí. Pôst tiež nie je na zahodenie.