Vyrástla bezo mňa a bez krstu. Ja ako mama som bola neveriaca, tuhá ateistka a pre mňa bolo nemysliteľné, aby som si dala deti pokrstiť.
Pán však bdel nad nami a sám sa postaral o to, aby sa moja nádherná dcéra Dagmar počas štúdií na vysokej škole v Bratislave stretla s mocou a láskou Božou.
Ja som už dávno bola troska a ona prišla za mnou. Aj so svojím chlapcom (terajším manželom). A ona mi začala hovoriť také veľmi čudné veci, akože vraj ma niekto miluje. Nuž, ja som sa tomu vtedy len horko zasmiala, lebo mne to pripadalo ako čierny humor. Poznala som dobre svoju bezmocnosť voči závislosti a tá spúšť, ktorú som zanechala za sebou bola hrôza a des. Nič, jediný bod som nemala pevný pod nohami. Len „Nič!“ civelo na mňa zo všetkých strán. Bez peňazí, bez práce, bez rodiny, bez zdravia, bez triezvosti, bez…
A moja dcéra mi povie do takejto situácie takú smiešnu novinu: že vraj ma niekto miluje. (Je pravda, mala som muža, ktorý mi naozaj pomáhal nadľudskými silami, stal sa mojím manželom, ale zázraky on veru robiť nevedel.) Že vraj je to Ježiš. „A to je kto? Choď sa dať liečiť na psychiatriu, nevieš, čo hovoríš, Dadka!“ Dcéra s jej chlapcom, tiež kresťanom (v súčasnosti evanj. farár s vysokoškolskou mládežou) však nevzdali boj. Doniesli mi kopu literatúry i Bibliu. Otvorila som ju. Nič mi to nehovorilo. Cudzie myšlienky, veľmi vzdialené srdcu. Pokračovala som v starom štýle života, nevedela som sa modliť, ani nechcela, nepoznala som Boha.
Tí moji však povedali chlapcom-teológom na internáte, že Dadka má takú a takú mamu a treba sa modliť za jej vyslobodenie. Ďakujem touto cestou všetkým, ktorí počuli túto výzvu a modlili sa. O 5 rokov na to som padla v kuchyni na kolená v extáze Božej lásky a bola som uzdravená.
Chcem povedať, že dcéra verila, že Boh Ježiš je taký, aký bol pred 2000 rokmi. Povedala o mne mnohým kresťanom, lebo poznala silu modlitby. Neschovala hanbu svojej mamy pod posteľ. Lebo takto to diablovi veľmi vyhovuje. Hanbiť sa, čušať a nemodliť sa.
A ja ako nové Božie dieťa som dostala taký nevýslovný hlad po Bohu. A tá predtým cudzia Biblia ožila a prúdy živej vody začali vtekať ako horská riava do tej mojej ubolenej duše. Boh ma uzdravil a ja som slobodná. A nielen uzdravená, ale úplne iná – nové stvorenie.
Diagnóza alkoholika je nesmierne ťažká pre rodinu. Tie sprievodné znaky sú odpudzujúce – klamstvá, často bez práce, nespoľahlivosť… A predsa Boh očakáva, že rodina pomôže alkoholikovi modlitbami, vierou. Boh miluje alkoholika. Aj narkomana. Nie pomoc peniazmi a dláždením cesty, aby si on mohol bezstarostne popíjať, to nie. Vierou Bohu a modlitbami Boh koná zázraky. Náš Boh je Bohom zázrakov a divov. Jemu patrí sláva a chvála na večné veky, amen.
Danka Zubčáková