Mt 6,9-13: Vy sa teda takto modlite: Otče náš, ktorý si v nebesiach! Posväť sa meno Tvoje! Príď kráľovstvo Tvoje! Buď vôľa Tvoja ako v nebi tak i na zemi! Chlieb náš každodenný daj nám dnes! A odpusť nám viny naše, ako aj my odpúšťame vinníkom svojim! I neuvoď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého! Lebo Tvoje je kráľovstvo i moc i sláva na veky. Amen.
Modlitba Pánova je zdrojom múdrosti, ktorú by sme mali využiť aj pri organizovaní modlitebného stretnutia. Tento článo berte s istou dávkou pružnosti – nie je nutné, aby malo jediné stretnutie všetky body, o ktorých píšem. A vôbec nie je nutné, aby boli oddelené organizačným zásahom.
Hlavne, aby sme sa nespoliehali na seba, ale na Ducha Svätého.
„Otče“ – prvým krokom je upriamiť sa na nebeského Otca. Počul som, že jeden kazateľ položil otázkou: „Aké máte problémy?“
Všetci začali rozmýšľať, ako sa cítia a čo sa im prihodilo, ale vedúci ich zastavil: „Viem, že na ne myslíte stále, ale teraz ich odložte nabok, aby bol priestor pre Boha.“
Áno, začiatok patrí Jemu. Samozrejme s tým, že súčasťou Boha je aj Pán Ježiš Kristus, ktorý ako je bránou ku Otcovi. Nech je úvod plný tichého rozjímania, alebo modlitieb, v ktorých ide jednoducho o Neho. Patrí sem úcta, radosť, túžba učiť sa, prežívanie ochrany, a podobne. Každý by sa mal zamyslieť nad svojim vzťahom ku nebeskému Otcovi.
„náš“ – ďalší krok smeruje od Boha, vlastne s Bohom, ku spoločenstvu. Suma zákona znie: „Milovať budeš Pána Boha svojho… a blížneho svojho…“. Musíme si uvedomiť, že sme údy jediného tela. Myslím, že keby mal Pavol mikroskop, prirovnal by nás skôr ku bunkám. Každá bunka má svoj vlastný zrod a svoju vlastnú smrť. Má svoj vlastný život a isté vnímanie sveta. Ale keď treba pohnúť rukou, všetky bunky svalu sa stiahnu v jedinej spoločnej vlne a keď sa unavia, unavia sa jednotne. Vnímajme sa navzájom a upevňujme v láske.
„ktorý si v nebesiach“ – Slovo Boh nadobúda ďalší rozmer. Nemyslime už, ako sa nás dotýka tu na zemi. Skúsme zodvihnúť pohľad nahor. Spoločne, aby sme nezabudli slovko „náš“. Najlepšie sú v tomto momente piesne. Zabudnime na svoj odpor ku príliš rýchly, pomalým, starým, či novým, alebo akým melódiám. Nesmie nám ísť o pozemské veci, ale uprime pohľad nahor v prežívaní textu.
„Posväť sa meno Tvoje“ – Napadajú ma slová: „Mojžiš, Mojžiš… Nepribližuj sa sem, zobuj si obuv z nôh, lebo miesto, na ktorom stojíš, je posvätná pôda.“ (2M 3,4-5). Sú ostré a zrážajú človeka k zemi. Aj keď je Boh našim Otcom, nemáme zatiaľ šancu prežiť v Jeho blízkosti. Tak, ako si vypočul Mojžiš, že uvidí iba Stvoriteľov chrbát, aj my sme odkázaní len na odrobinky. Pokorme sa teda vo vedomí nekonečnej nadradenosti Pána. Otvoríme tak dvere pre ďalšiu vetu:
„Príď kráľovstvo Tvoje!“ – Boh je skutočným monarchom, teda jednovládcom. Na tom nikto nič nezmení. Otázkou však je, či sa chceme zaradiť medzi lojálnych občanov, alebo vzbúrencov. Tu však nejde len o vonkajšie správanie. On skúma srdcia. Nakoľko je to moje srdce pokorené pred Pánom stvorenia? Nevyskakuje príliš? Ale áno – vyskakuje. Len si to priznajme. A prosme o milosť, lebo v kráľovstve dokonalej spravodlivosti by sme neprežili. Prosme o milosť a ďakujme Kristovi za kauciu, ktorú zaplatil.
„Buď vôľa Tvoja“ Prijmeme Jeho vládu aj na našu skupinku? Budeme sa rozhodovať podľa Božieho slova, alebo podľa ľudských výmyslov? Či už vymyslených nami, alebo niekým iným? Budeme porovnávať naše ciele s tými, ktoré dal zapísať Duch Svätý? Budeme klásť na najvyšší stupeň to, čo tam položil On?
„ako v nebi tak i na zemi“ – To, čo sme prežili na službách Božích, či skupinke v „nebeských výšinách.“ (Samozrejme nejde o skutočné nebeské výšiny, len čas, keď na Boha a nebo myslíme silnejšie a dôslednejšie.) by malo byť základom pre naše chovanie aj neskôr. Nesúlad medzi slovami a činmi je zlá vec. Keď robíme chyby v živote vyznajme ich medzi kresťanmi, nesnažme sa skrývať za masku pobožnosti.
„Chlieb náš každodenný daj nám dnes!“ – až teraz sa dostávame ku svojim potrebám. „Snažte sa o kráľovstvo nebeské a ostatné vám bude pridané.“ – hovorí Pán Ježiš. On nechce, aby sa náš život zmietal pod vládou neistých a premenlivých vecí. Stratili by sme budúcnosť. Síce v mene prítomnosti, ktorá vyzerá rozumne a perspektívne, ale v skutočnosti by sme ju stratili. Tak vyzerá Európa v dôsledku kresťanského liberalizmu (učenie, že človek je vlastne dobrý, len sa potrebuje lepšie vyvinúť. Krista teda veľmi nepotrebuje. Len Jeho obraz ako vzor). Národy, čo mu prepadli majú priemysel a bohatstvo, ale takú nízku pôrodnosť, že sa môžu v priebehu niekoľkých generácií stratiť.
Stavme radšej na pevnú vládu Najvyššieho. Pôjdeme síce cez neistoty, ale k istej budúcnosti. Nenechajme sa zlákať pri zostavovaní programu ku skratkám, ktoré obchádzajú Bibliu.
„A odpusť nám viny naše“ – „Dobrota Božia nás vedie ku pokániu“ – píše apoštol Pavol rímskym kresťanom. Aj tu vidíme rovnaký postup. Najprv sme ubezpečení o tom, že Boh nám chce dať chlieb a táto dobrota nás má premôcť. Keď porovnáme Kristovu štedrosť s tou našou, musíme zaplakať. Previnili sme sa, lebo On vydal svoj život za nás, kým my máme pre iných len odrobinky.
Po prosebných modlitbách by sme si mali pripomenúť Božiu dobrotu a porovnať ju s vlastnými zlyhaniami. Tak prirodzene vhupneme do prosieb za odpustenie.
„ako aj my odpúšťame vinníkom svojim“ – modlitebné stretnutia, alebo čas po službách Božích sa často zvrhávajú na kluby žalobcov a toho sa treba vyvarovať, lebo žalobcom s malým ž vládne ten s veľkým písmenom na začiatku mena. Áno, Satan znamená Žalobca.
Múdrosť jediného Majstra sa však prejavila aj tu. Rozmýšľať o vinách druhých ľudí nám dovolil až teraz, keď sme pripravení. Keď sme zrazení k zemi, aby sme sa nepozerali na druhých zvrchu.
Preto nikdy nezabudnime zaradiť modlitbu, či kúsok textu, ktorý vyjadrí, že sa nevyvyšujeme nad ostatných hriešnikov.
„I neuvoď nás do pokušenia“ – Boh síce sám nikoho nepokúša, ale Pokušiteľ je v Jeho rukách. Pán stvorenia sa slobodne rozhoduje, koho a kedy ochráni pred návnadami.
Mali by sme sa rozprávať, ako prežívame lákanie zlého vo svete. Sú pre nás pokušenia ľahšie, keď sa pravidelne modlíme? Bojíme sa ich? Určite – zápas s nimi nás pripravuje o silu, ktorú potrebujeme na skutky lásky.
„ale zbav nás zlého“ – Neradi si priznávame, že musíme byť zbavení zlého, všakže? Či už nášho zlého charakteru, alebo zlých duchovných vplyvov. Ešte tak zlých ľudí…
Lenže aj pokušenie tváriť sa dokonalo musí ísť preč. Potrebujeme byť zbavení zlého v sebe. Zlého charakteru, zlých návykov, zlých duchov, čo sa snažia stále predrať do duše. Nikto nie je ušetrený od týchto vecí, vnímajme sa teda s láskou, lebo nie sme lepší a prosme o vyslobodenie od zla, ktoré v nás dusí lásku.
„Lebo Tvoje je kráľovstvo i moc i sláva na veky“ – „Ja som začiatok i koniec“ – hovorí Kristus a tak to má byť. Isteže, bude treba dosť sebazaprenia, aby sme sa vedeli vymaniť z rozhovorov o vlastných problémoch a názoroch. Ale o tom to je. „Kto nezaprie seba a neberie svoj kríž, nie je hoden kráľovstva nebeského“ – nevzťahujme však túto vetu na iných. Len Boh vie, kto je hoden. Zapierajme seba a berme svoj kríž.
„Amen“