Keď sa modlíme a Boh neodpovedá, nepovedzme si: „Modlitba je nanič!“
A vôbec už nie: „Boh je nanič.“
Niečo zlé je s nami, lebo:
Jakub 5,16: Vyznávajte si teda navzájom hriechy a modlite sa jeden za druhého, aby ste boli uzdravení. Veľa zmôže účinná modlitba spravodlivého.
Možno sa modlíme príliš za seba a nie za druhých – spravodlivý človek žije láskou a tá má radosť a naplnenie v živote pre druhých.
Možno si nechceme priznať svoje hriechy. Pristupujeme potom k Bohu povýšenecky: „Ty to musíš urobiť, keď sa modlím.“ Obyčajne si tento postoj srdca nechceme priznať ani pred sebou. Ale keď ostáva modlitba nevypočutá a povieme: „Boh sa nestará!“ – sme Jeho sudcami. Staviame sa nad Neho. Vtedy môžeme vidieť, že sme sa nad Ním povyšovali.
Možno nechápeme, kde je zdroj spravodlivosti. Nie v nás – to by sme nemuseli vyznávať hriechy. Ale v Duchu Svätom, ktorý v nás prebýva. Teda pokiaľ uveríme, že je dobré, aby nás viedol. A keď nás povedie, On nám dá na pery také modlitby, ktoré naplnené sú.
Ktorý človek teda „má“ modlitbu spravodlivého? Ten, čo si uvedomuje svoju nespravodlivosť, ale nie je s ňou spokojný. Preto sa vierou sa otvára Duchu Svätému. Ten v ňom rozlieva lásku. A vedie ku tej správnej modlitbe, ktorá naozaj veľa zmôže.